Pink Floyd: Ako dopadla jedna zo skupín môjho života

Písané pre inZine v roku 2002

 

V prvom a druhom ročníku gymnázia sme chceli byť avantgardní intelektuáli, opovrhovali sme športom a prudkými pohybmi vôbec. Citovali sme (údajný) výrok Andreho Bretona: „Šport je prostriedok masového ohlupovania mládeže“. Inváziu ’68 sme vnímali len ako malé deti. Boli sme produktom pasívneho rezistentného vzdoru. Deti normalizácie. Napokon, bolo to celkom pohodlné. Mohli sme veľa čítať, hrať sa na dekadentov, surrealistov, umelcov a kaviarenských povaľačov. A na feťákov, našťastie, okrem dinylu, po ktorom sa nám hneď pokazil žalúdok, sme nič nezohnali. Dnes to majú decká jednoduchšie.

 

Napokon, ani nebolo veľmi čo robiť, iba čítať, hrať po pivniciach a chodiť po krčmách. Opovrhovali sme hipíkmi, ktorí chodili do vtedajšieho Obuvníka. Hovorili sme im vyzutí. Hovorili sme: Sadnú si pred Šustra, vyzujú sa a myslia si, že sú slobodní. My sme na rozdiel od nich pociťovali tú strašnú tiaž reality, takže sme slobodní odmietali byť – aj vnútorne. A keď sme náhodou žiadnu tiaž necítili, hneď sme si nejakú vymysleli.

 

Naša teta chodila do školy v Prahe. Praha sa nám páčila. Bola väčšia, umeleckejšia, dekadentnejšia. Všetci tetini pražskí frajeri, ktorých vodila do Ivanky, vedeli tak krásne rozprávať. Všetko to boli umelci alebo disidenti. Mali brady a zelené bundy a aspoň jedného kamaráta, ktorý bol skutočný surrealista. Jeden z frajerov doniesol album Pink Floyd Wish You Were Here.

 

Ten album ma fakt oslovil. Už vizuálne. Neboli na ňom žiadni vlasatí, odžínovaní rockeri s rifľami „rozšírakmi“, ale akýsi horiaci muž, podávajúci si ruku s nehoriacim na surrealistickej ulici v magrittovskej kompozícii. Ruka robota v ľudskej ruke na stredovom kotúčiku. To nebol žiaden upotený rock, ale ušľachtilá nadzemskosť.

 

Aká zvláštna bola tá hudba! Skladba Shine On Your Crazy Diamond a mnohominútový úvod, kde sa naozaj nič nedialo, len bzučiace plochy hnietili vlny v našich precitlivených mozgoch. „Oni sú platení od minúty?“, zavalil náš strýko – inžinier, za čo si vyslúžil nekonečné pohŕdanie. Pre Pink Floyd som zahorel nevýslovnou vášňou. Myslel som na nich, maľoval som obrazy na motívy ich hudby (maľovať som nikdy nevedel), písal som básne na motívy ich kompozícií. Mal som pocit, že spolužiaci, ovešaní zicherkami, ktorí robili prudké pohyby na hudbu nastupujúceho punk rocku, zapáchajú a sú menejcenní podľudia.

 

Onedlho v Supraphone vyšiel Dark Side Of Te Moon, ktorý ma zobral ešte viac. Na poslednom splave Malého Dunaja, ktorý som absolvoval s rodičmi, som mal absťák z nedostatku Darksajdu. Tá hudba mi zaplnila všetky synapsy. Po návrate domov som sa vrhol na gramofón a fetoval. Vtedy som si myslel, že práve skončilo moje detstvo so stanovačkami, lovením bobríkov, splavmi, hrebeňovkami. Že sa práve stávam bledým mestským človekom a nikdy už nebudem infantilne ošľahaný vetrom teenagerských radovánok. Nepamätám si silnejší hudobý ošiaľ  v mojom živote.

 

Potom som začal počúvať fusion a iný rock: Led Zeppelin, Yes, King Crimson, The Police. Z Pink Floyd som stihol ešte intenzívne počúvať Animals a s istou dávkou slušnosti The Wall. Potom som sa s nimi úctivo rozišiel. Nemám pre nich slová pohŕdania, ale ako hudobníci ma už dávno neuspokojujú. Waters sa mi definitívne zhnusil na ohavnom výšplechu megalomanstva, ktoré predviedol v Berlíne pri múre so svojou show The Wall. Masonovi môže dať lekcie hocktorý bubeník, ktorý hrá na okresnej dedinskej zábave. Wright tiež nie je ako klávesista, ktorý by ma saturoval po tých Emersonoch, Wakemanoch, Jobsonoch, Coreoch, Hancockoch a Zawinuloch, ktorých som mal tú česť spoznať.  Keby Pink Floyd začínali pred desiatimi rokmi, možno by robili excelentnú elektronickú hudbu. Takto sa museli učiť používať hudobné nástroje, na čo nemal nikto z nich (s výnimkou Gilmoura) žiadnu zvláštnu zručnosť.

 

Wish You Were Here a Dark Side sú fajn platne. Nemám ich však doma a nechcem ich počúvať. Ale v mysli ostali. Aj prvé lásky dnes vyzerajú inak.

Tri roky s Larou

Včera (19. 2. 2014) to boli tri roky, čo začalo neše spolužitie s Larou. Lara je fenka, labradorská zmeska s niečím. Vzal som si ju preto, lebo po dlhom mačkovitom období som si povedal, že to nie je až taký zlý nápad.

 

Lara je Záhoráčka. Ľudia z OZ Majme srdce ju vzali z malackej karanténnej stanice. Dnes už takmer isto viem, že nebola týraná. Je bláznivá, tak ušla a žila asi dlho nadivoko. Ale niečo si zažila. Stále si je neistá napriek frontálnej a srdečnej povahe. Asi ju pohrýzol pitbull – má jazvu nad okom a nemá rada túto rasu. A niekto ju isto ovalil tyčou. Spočiatku sa totiž bála palice a doteraz nenávidí manuálne pracujúcich ľudí, na ktorých dokáže aj vyskočiť, aj keď inak je veľmi mierumilovná.

 

Keď Lara ku mne prišla, zmrákalo sa a potom prišlo veľmi zlé obdobie, možno najhoršie v mojom živote. A za fakt, že som ho prežil bez nejakých následkov, musím, okrem iných, poďakovať aj jej. Je totiž dokonalým bojovníkom proti stresu.

 

Vo vzťahu ľudí a psov je niečo archetypálne, jednoduché a zemité. Napokon, to puto vzniklo v časoch, keď ani vzťahy ľudských samcov a samíc neboli komplikované. Pojem láska pravdepodobne neexistoval ani ako mentálna kategória. Wolfgang Goethe, Markíz de Sade, Ingmar Bergmann, Woody Allen mali prísť až o svetelné roky neskôr. Vzťahy a sympatie vtedy na niečo slúžili.

 

Tak aj so psami. Tí vždy chránili ľuďom životy a majetky a ľudia si zasa chránili ich. Na rozdiel od iných zvierat však boli vždy ľuďom partneri, nie poddaní. Neboli ako voly, čo ťahali vozy a pluhy, nie kone, čo vozili bojovníkov. A keď sa potom v našich predkoch ozvali vyššie city, psov neobišli. Tí  boli a sú parťáci. Dík Lara.

 

PS: Lara sa mi zapáčila už na fotoalbume Majme Srdce, bola rezervovaná, ale volal som tej pani čo ju chcela a uprosil som ju, aby som si ju mohol zobrať. Takáto bola, kým prišla ku mne (jej profil v rubrike Domov našli):

 

6. 1. 2011 Larinka je cca 2 ročná fenka kríženca labradora. Nevieme, aký život žila, ale je veľmi bojazlivá, zatiaľ sa nedá ani pohladkať. Možno sa len niekomu stratila a je zmätená alebo pochádza z veľmi zlých podmienok a bola bitá. Ťažko povedať. Potrebuje čas, kým si zvykne a ukáže sa jej pravá povaha. Momentálne je vhodná len k trpezlivému a láskavému človeku.

 

15. 1. 2011 Dnes ma na KS čakalo veľmi milé prekvapenie. Larinka nás nadšene vítala, tešila sa a olizovala nás. Stačilo len pár dní nato, aby získala dôveru k človeku. Teraz je z nej psík, ktorý sa teši z ľudských dotykov a jeho prítomnosti. Je z nej veselá kôpka.

 

12. 2. 2011 Larinka bola pred týždňom kastrovaná. Podarilo sa jej nájsť dočasnú opateru, kde však nemôže ostať dlho. Preto jej urýchlene hľadáme nový domov, aby nemusela späť do KS. Vďaka tejto DO sme sa o Larinke dozvedeli úžasné novonky. Larinka je skvelé psíča, miluje ľudí a aj so psíkmi sa znáša. Má hygienické návyky a v byte nič neničí keď je sama. Rada sa hrá, je aktívna, vhodná skôr na pobyt vo vnútri. Môže aj k odrasteným deťom.

 

19. 2. 2011 Larinka má nový domov v BA.

 

IMG_4074f

Moje 80. roky

Etapy ľudského života a histórie sú v praxi málokedy nasekané do regálov desaťročí. Vždy niečo začne skôr alebo skončí neskôr. Ale v mojom prípade (a určite aj v prípade mnohých mojich rovesníkov) to s 80. rokmi nejako vyšlo – niečo dôležité sa začalo s rokom 1980 a niečo iné začalo o desať rokov neskôr. Medzi sedemnástimi a dvadsiatimi siedmimi rokmi života sa toho udeje dosť. Všetko podstatné, povedal by som. Ďalej sú už len variácie.

 

V roku 1979 som ešte bol mladý básnik a svoje tvrdo vyrobené frustrácie som otŕčal svetu ako hypochonder domnelé nádory. Hudba však hlodala a na začiatku ôsmej dekády som bol jasne rozhodnutý – chcem byť muzikantom. Keďže naše najväčšie hudobné vzory rozhodne komplexmi netrpeli, alebo ich aspoň nedávali najavo (na pódiu boli bohovia a nepozerali na špičky svojich topánok), snažili sme sa s členmi mojej kapely DKP preškoliť na sebavedomých extrovertov. Našim prvým pódiom bol Dom lodníkov, kde sa konali prehliadky amatérskych skupín, napríklad Robo Grigorov tam predstavil jednu zo svojich raných kapiel Konope a keď usporiadatelia povedali, že to nie je dobrý názov, trval na tom, aby ich uviedli ako Dobytok.

 

Život

To je jasné, že sme si chceli užívať, a na to boli 80. roky na Slovensku dosť súce. Normalizácia už tak necerila zuby (nezabúdajme, že na sklonku dekády príde perestrojka), krčmy boli pohostinné, nový tovar chodil do Českej knihy raz za týždeň. Ani presýtenosť hudbou sme nepociťovali. Každú rôznymi spôsobmi získanú platňu sme nahrali na kotúčový magnetofón a točili dokola, dodnes mám niektoré z nich vypálené do mozgu ako do matice. O knižkách, filozofii a podobných veciach sme sa rozprávali hodiny, beztak nebolo inak o čom. Raz mi kamarát k narodeninám požičal Borgesove Artefakty. Neponáhľali sme sa, lebo sme nemali kam. Vytvárali sme si vesmír v panelákových obývačkách s knihami, vinylmi a fľaškami a informácie sme dotankovávali z rakúskej televízie a rozhlasu. Keď 26. apríla 1986 buchol Černobyľ, vedeli sme o tom hneď.

To je jasné, že sme postihnutí tou dobou. Nie sme podnikaví. Veľa ľudí z mojej generácie malo alebo má problém s alkoholom (k drogám sme, našťastie, nemali prístup). Možno máme problémy aj s hodnotami, sme alibisti a je to celkom možné, lebo doba nám vštiepila, že treba kľučkovať a vďaka stojacemu vzduchu sme získali vysoký certifikát v odbore pôžitkár, čo nie je pre zásadovosť príliš dobrý vklad.

Určite by som bol radšej dynamický mladý človek, čo má za sebou tri roky na americkej univerzite, pochodil svet, hovorí plynne troma jazykmi a necíti sa skľúčene už na letisku v Swechate. Ale ak nám to obdobie niečo dalo, tak je to možno danosť pozerať na veci hlbšie ako niekto, kto dozrieval v rýchliku. Ale možno sa len utešujem.

 

Metalisti, plast a počítače

Od niekdajšieho dixielandu až po súčasný hip-hop vytvára hudba nad spoločenstvami mladých ľudí klenby, pod ktoré sa môžu skryť, ktoré ich zastrešujú a spájajú. V 80. rokoch bolo tých klenieb ako v gotickej katedrále a kto hovorí, že hudba 80. rokov bola úbohá, nepozná ju. Zároveň to však bolo aj dosť komické obdobie.

Napríklad len také spory metalistov a depešákov. Nie že by sa bili ako skinhedi a anarchisti, ale napätie tam bolo riadne. Bolo to celkom zábavné, ako boli poobliekaní do svojich uniforiem – metalisti mali uzučké rifle legínového strihu, vysoké basketbalové tenisky, vybíjané opasky a náramky a riflové bundy s nášivkami, depešáci kadejaké čierne outfity.

Ôsma dekáda priniesla do hudby umelú hmotu. Idolom džezovej generácie bol saxofonista, bohom rocku gitarista. Osemdesiate roky očividne vzývali automatického bubeníka. Aj zvuky gitár a naživo obsluhovaných bubnov dostali umelohmotný kyber-nádych, a aj do platinova odfarbení a bizarne vyobliekaní speváci a hudobníci vyzerali ako androidi. Bežnou výbavou kapiel boli šesťuholníkové elektronické bicie Simmons s odporne vtieravým zvukom (poslucháči Dalibora Jandu o tom vedia svoje).

Čo je najdôležitejšie, v hudbe sa začali používať osobné počítače. Keď som videl pred koncertom skupiny Oceán, že používajú počítač Atari, cítil som sa ako v sci-fi.

Dnes, keď u mňa doma nahrávame s kapelou hudbu vo vysokej kvalite a nemusíme platiť drahé štúdio, keď vytváram zaujímavé nové zvuky a rytmy na laptope, občas si spomeniem na pionierov, ktorí nám práve v 80. rokoch prešľapali cestu. My, vtedajší ctitelia virtuózneho jazz rocku, sme sa síce kapelám ako Kraftwerk a Depeche Mode nepokryte posmievali (jednoprstoví klávesisti a podobne), ale vývoj ukázal ich obrovský význam. Punk rock na sklonku siedmej dekády prešliapal cestu chlapcom, ktorí necvičili päť hodín denne. Povedal im – berte gitary a hrajte. Technopopisti dali základ hnutiu, pri ktorom už nebolo treba ani tú gitaru. Stačilo mať fantáziu a vedieť klikať myšou.

 

Scéna

Jedna skupina veľmi presne charakterizuje moje osobné osemdesiate roky – The Police. Po hardrockových cepelínovských a párplovských riffoch sedemdesiatych rokov (nič proti nim) zavial vzduch, sviežosť, vzrušujúca exotika, nové poňatie rytmu. Keď sa v roku 1986 „policajti“ rozišli, Sting začal spolupracovať s jazzmanmi a znova sme z toho boli na vetvi.

Aj jazz sa začal baliť do príjemného, klubového hávu. Svoj debut vydala Sade a vlny rakúskeho rozhlasu Östereich 3 hladil hit Smooth Operator. Roztancovali nás Matt Bianco. Blázni novej vlny sekali na kúsky umeleckú ambicióznosť takých Yes, Genesis či Pink Floyd. Boli ako puberťáci, ktorí zatiaľ hlavne negujú, ale tá negácia je dôležitá, aby na nej vyrástlo niečo nové.

Blonďaté až biele našuchorené vlasy boli jasným znakom stredného prúdu tých čias, za všetky mená jedno – Duran Duran. Dosť divoké kostýmy predvádzali aj Prince a Madonna, teda umelci, ktorí sa s nezmenenými úspechmi dožili našej súčasnosti. Na rozdiel od Michaela Jacksona, ktorý bol určite najpopulárnejším spevákom 80. rokov a aj my jazzmani sme ho dosť rešpektovali, lebo robil s Quincym Jonesom. No a nový vietor privial Miles Davis, ktorý sa prirútil na žltom lamorghini a znovu nám zamotal hlavy. Našou bezprostrednou odpoveďou na jeho hudbu bola pivničná skupina  Devínska Nová vec, kde som mal tú česť účinkovať. Duchovnými vodcami bol spisovateľ Peter Pišťanek za bicími a editor tejto prílohy Dušan Taragel s gitarou a basou.

Jednou z najdôležitejších albumov vôbec bol pre náš okruh Discipline od King Crimson, ktorí spájali neuveriteľnú sofistikovanosť a futurizmus so strašnou energiou. Keď som ho počul z cievkového magnetofónu u kamaráta na priváte, dostal som sa do tranzu.

Aby sme to mali pokope, určite treba spomenúť mená ako Samantha Fox a Sabrina, ktoré boli lepšie na plagátoch ako v kazeťákoch, či Nemcov Modern Talking, ktorí boli príšerní slovom aj obrazom.

 

Počúvanie hudby

Tesne pred vypuknutím ôsmej dekády sa stalo čosi príznačné. V júli 1979 spoločnosť Sony predstavila nový produkt – walkman, ktorý navždy zmenil spôsob počúvania hudby. Dnešné MP3 prehrávače sú iba digitálnou parafrázou kazetových prístrojov. Keď mi teta z Austrálie priniesla v roku 1981 lacný „soňák“, môj svet získal úplne nový rozmer a z kotúčov som preveksloval na kazety, ktoré ma sprevázali hlboko do 90. rokov.  Odvtedy som mal vždy nejaký mobilný prehrávač.

No a v auguste 1981 začala vysielať stanica MTV, ktorá navždy zmenila spôsob pozerania na hudbu, čo nám síce bolo figu platné, lebo sme ju nechytali, ale dostali sme sa k produktom éry vizualizácie, ktoré vyzerali diametrálne odlišne ako idoly nášho detstva, páprpli či zepelíni, spravidla vyobliekaní len do džínsov, džínsových búnd a tričiek. Bola doba novej vlny, ktorá vyrástla z punk rocku a nám sa to bizarné oblečenie veľmi páčilo. Bolo iné, revoltujúce.

 

Československá scéna

V roku 1982 sa konala v PKO prehliadka skupín Mladá vlna. Nebol som na nej, ale kapely som dobre poznal. Hrali tam Tublatanka, Gravis, funkový Tamis, rockový Demikát s Andrejom Šebanom a Mariánom Greksom, Ventil RG, z ktorého sa neskôr vyvinul Vidiek. V tom čase s veľkým hrmotom nastúpil Richard Müller a Banket, čo bola asi prvá kapela, ktorá mala marketing a imidžotvorbu v západnom štýle. Prišli aj Beáta Dubasová a Mirka Brezovská, sólovú kariéru robil Vašo Patejdl a samozrejme idol Peter Nagy, ktorý v telke okolo seba šermoval rukami s vystetými ukazováčikmi a spieval vysokým neistým hláskom. O dva roky hral v Bojniciach na festivale, štadión pri jeho koncerte burácal a dievčatká pozerali vlhkými očkami. Na hudbu som sa dal, ako mnohí, aj kvôli tomu, aby som zaimponoval druhému pohlaviu a na tom Nagyovom koncerte som si uvedomil, že som si vybral zlý žáner, ale naozaj neľutujem. No a o pár rokov vyštartovala na výslnie skupina Team s Pavlom Haberom a história sa opakovala.

Ešte treba povedať, že v Bratislave bola začiatkom 80. rokov veľká vlna funku, aktívne tu hralo asi päť kapiel tohto žánru. Medzi nimi naša, skupina Faun, kde spievala mladá speváčka menom Oľga Záblacká.

A prečo som sa napokon nestal profesionálnym hudobníkom? Príliš dobre som spoznal scénu. Jediná možnosť ako sa uživiť, bolo barové hranie. A videl som, čo to robí s chalanmi, keď pol roka v kuse hrajú vonku s nejakými, povedzme, jednoduchšími kolegami. Povedal som si, že budem písať a hrať popri tom, čo bolo prezieravé, lebo hranie sa mi dodnes nesprotivilo.

 

Závan totality

Ale zasa až taká idylka to nebola. V roku 1983 sme na vlastnej koži zacítili smradľavý chlad normalizácie. Akýsi Krýzl (bolo to vymyslené meno) uverejnil v časopise Tribuna Nová vlna so starým obsahom, a začal sa hon na rockové kapely, množstvo z nich zakázali. Pamätám si, ako sme išli s tlčúcim srdcom na bratislavský koncert Pražského Výběru, ale bol tam len Michal Pavlíček, povedal, že nemôžu vystúpiť lebo ich stopli a predstavil skupinu Zikkurat, kde hral na base Vilém Čok – tých zakázať dovtedy nestihli. Album Pražského výběru Straka v hrsti bol vôbec ikonou tej doby, koloval medzi nami na nahrávkach nahrávok tak, ako v predchádzajúcej dekáde Zvoňte Zvonky od Prúdov.

Redakciu nášho milovaného časopisu Melodie, na ktorom som vyrastal ako čitateľ, poslucháč aj pisateľ, rozvrátili (vyhodili zopár ľudí, ďalší kolegiálne odišli) a do redakcie dosadili impotentných posluhovačov. Našťastie boli takí zlí, že po niekoľkých číslach (a istom upokojení stavu vo vrchnosti) sa vrátila pôvodná redakcia.

Na Slovensku sa nejaké organizované pálenie čarodejníc nekonalo (nejaký dištanc sa, samozrejme, niekomu prihodil, ale bol taký malý, slovenský). Je to však možno aj tým, že u nás nebola žiadna kapela zvlášť radikálna, a ak náhodou bola, nebola dostatočne známa. To sa týka aj Bez ladu a skladu, ktorá koncom 80. rokov začala byť frekventovaným návštevníkom festivalov a špeciálnych koncertov – o koncertoch v cykle Dotyky a spojenia, či Rockových lýrach sa dočítate aj v mojom rozhovore s Ladislavom Snopkom.

 

Móda

Pri všetkom rešpekte k filmu, literatúre, výtvarnému umeniu, fotografii, tancu, dizajnu a architektúre definujú štýl generácie hlavne hudba a móda. Známe sú pojmy „jazzový vek“, „generácia Woodstocku“ a podobne. Neviem o tom, že by niekto takto stručne nazval štýl 80. rokov, ale bola to dosť veľká sranda.

Keď sa povie „móda 80. rokov“, predstavím si nohavice mrkváče (teda dolu radikálne zúžené), „plesnivé“ rifle a podobne postihnuté rifľové košele, košele zošité z geometrických kúskov, pričom niektoré kúsky boli nahradené sieťovinou. Takéto veci sa vo veľkom pašovali z Poľska. Fantastické boli tenké koženkové kravaty (ich tuším najväčší propagátor bol Meky Žbirka). Obúvať si bolo treba nízke mokasíny so strapcami a biele ponožky alebo basketbalové tenisky po členky (obe dobre sa vynímali k mrkváčom na gumičku), niektorí odvážlivci a väčšina odvážlivkýň nosili legíny.  Obľúbené (u dám) boli aj pletené štucne, ktoré sa nosili na členkoch k tým legínam a ohromne sa hodili k topánkam na vysokom opätku. Muži zasa nosili na zápästiach froté potítka a vo vlasoch čelenky z toho istého materiálu. Vítaným doplnkom na pódiu bol dlhý plášť.

Muzikant, ktorý chcel na pódiu vyzerať, mal problém, lebo obchody, pochopiteľne, na trendy nereagovali, ešteže fungovali nelegálne dovozy z okolitých socialistických krajín (okrem Poľska sa pašovalo aj z Maďarska a Juhoslávie). No a potom tu bol systém „urob si sám“. Pamätám si, že jedny mrkváče mi urobila mama z vojenských montérok (stačilo zúžiť dolu). Keď som sa bavil o móde 80. rokov s módnou odborníčkou Zuzanou Šujanovou, spomenula si, že aj plesnivé rifle si vyrábali doma – stačilo vraj prejsť po látke zriedeným odfarbovačom. Za železnou oponou sme vlastne všetci boli takí malí kutilovia domáci. No a ak sa nejaká takto vyfešákovaná kapela fotila v ateliéri, častou kulisou bol čierny igelit, vyzeralo to ako v nejakom bizarre salóne (legíny celkom presvedčivo zastúpili latex).

S mojimi hudobnými súputníkmi sme to neskôr mali jednoduchšie – prišla novovlnová móda, začali sme na seba hádzať čokoľvek v najrôznejších kombináciách a vždy to bolo štýlové. Jedny okuliare som si sám vyrobil tak, že čierne rámy som pomaľoval bielymi pásikmi a vznikla vytúžená zebra, ktorá bola poznávacím znakom ska a novovlnových kapiel. Z ďalších vzorov bola obľúbená čiernobiela šachovnica. Vo vcelku vydarenom filme Hudba a text to všetko je – odporúčam ho ako študijný materiál k tejto prílohe.

 

Krčmy

Dnes sa dá sedieť a žúrovať všade, kde nám napadne, jediné, čo nemáme, je spravidla čas chodiť po podnikoch a/alebo peniaze. V 80. rokoch bolo všetkého nadostač – ceny boli priateľské aj pre študenta a času habadej, ale horšie to bolo s možnosťami.

Centrom spoločenského diania Bratislavy bola vináreň Veľkí Františkáni, pretože slávny V-klub, ktorý toľko znamenal pre predchádzajúce generácie, už dožil. Vo Františkánoch sa schádzala rôznorodá spoločnosť a vždy tam bolo aj dosť muzikantov, takže človek mal pri troche šťastia možnosť posedieť si so svojim obľúbencom pri jednom stole. Priamo v objekte vinárne býval v pavlačovom byte gitarista František Griglák a svoju kariéru tam začínala aj skupina Lojzo, ich prejav bol vtedy autentický, mali sme ich radi.

Víno bolo „U Frantov“ hnusné, riedené, bolela z neho hlava, ale otvorené bolo dlho – do jednej a človek tam vždy niekoho stretol. Nemali sme problém zaplatiť nesolventnému kamarátovi, lebo v rámci kolobehu peňazí na tom nikto neškodoval, inokedy niekto iný zaplatil nám. Najlepšie bolo v lete, sedelo sa vonku na starodávnom dvore s neopakovateľnou atmosférou. Samozrejme, našlo sa tam aj plno eštébakov, raz nás aj zobrali na výsluch ku Dvom levom, kde nás s kamarátom držali celú noc, pýtali sa na nejakých ľudí (ktovie prečo, nikdy som sa to nedozvedel) a nadránom nás pustili. Ešteže nám nedali nič podpísať, ktovie, kde by sme našli naše mená.

Dve krčmy boli gigantické – trojpodlažná vináreň U Bulhara a piváreň Stará Sladovňa, do tej sme nikdy radi nechodili, lebo mala také čudné neľudské rozmery.

Potom bolo čosi ako profesné kluby – hipisáci chodili k Obuvníkovi. Jeden známy povedal „sadnú si pred Obuvníka, vyzujú sa a myslia si, že sú slobodní“. Odvtedy sme hippiesákom hovorili „vyzutí“. Literáti a filozofi zasa chodili k Michalovi. Tam som občas zašiel, ale zadymený tunel na mňa pôsobil klaustrofobicky a literáti sa dosť často hádali o pre nich principiálnych veciach, ktorým som neveľmi rozumel a vôbec som nechápal, prečo pre také abstrakcie musia neuroticky vykrikovať, gúľať očami a tuho gestikulovať. Ale bol to štýlový podnik s charakteristickými postavičkami a dotváral kolorit komunity.

Pre študentov filozofickej fakulty zasa veľa znamenalo Bistro Krym s úžasnými čašníkmi starej školy – pánom Šipickým a pani Terkou a neopakovateľnou fazuľovou polievkou – vždy cez skúškové obdobie som pociťoval absťák. V 80. rokoch práve oproti Krymu postavili úplnú novinku, ktorá nás potešila, keď sme boli bez peňazí – stánok s hot dogmi.

Keď hovoríme o mojom súkromnom krčmopise Bratislavy, určite nemôžeme zabudnúť na hotel Carlton, kde bol bar Savoy, ktorý mal časy najväčšej slávy za sebou, ale stále sa tváril dôstojne – ako aristokrat, čo už nemá na účte ani vindru, ale zostal gentlemanom. Chodili tam najrôznejší cigánski muzikantskí baróni a my sme si predstavovali, ako vyzerala stará Bratislava z pohľadu kaviarenského povaľača. V Carltone bol zboku Zlatý Bažant, v predmamutovských časoch jedna z mála možností, ako prísť v Bratislave k čapovanému pivu. Plagát však hlásal, že pivo sa môže objednať iba k jedlám a posledné objednávky na pivo brali pol hodiny pred záverečnou – o pol desiatej.

 

Ďalšie veci

Polčas ôsmej dekády odťukal hudobný film Fontána pre Zuzanu, z ktorého nás nechytali záchvaty trápnosti. Napriek tomu, že niektoré scény sú úplne hrozne gýčové, dnes patrí k cenným dokumentom o osemdesiatych rokoch. Veď kde už by sme videli originálny slovenský breakdance, no nie?

Kto by si nepamätal Tuzex, bizarný obchod, kde sa dalo nakupovať za poukážky – bony. Tie sme si kupovali od babičiek pred tuzexom. Nebol som pravidelným návštevníkom Tuzexu, chodil som si tam kupovať iba šúľací tabak (v 80. rokoch som ešte fajčil) a odtiaľ pochádzajú aj moje prvé naozajstné rifle (vlastne tie úplne prvé som kúpil od kamaráta). Keď som neskôr videl film Bony a klid, napadlo mi, že nastáva oteplenie, keď sa môže točiť takéto niečo – a dokonca tam boli aj pesnička Frankie Goes To Hollywood. O rok neskôr, keď sme bledí od zúrivosti počúvali správy o sviečkovej demonštrácii na Hviezdoslavovom námestí, sme si zasa raz povedali, že je to celé na figu (teda oveľa horšie). Ešte nič nenaznačovalo, že o ďalší rok už budeme mrznúť na inom námestí a veľmi radostne.

Neviem, či sa môžem priznať, ale na námestí SNP som bol iba dvakrát. Som totiž malého vzrastu a nevidel som nič len chrbty pred sebou, tak som zvyšok revolúcie presedel pred televízorom, ale s pravým revolučným zápalom. Končil posledný rok ôsmej dekády, mal som novú priateľku, z ktorej sa vykľula moja prvá žena. Všetko sa zdalo krásne – nová éra, nový život, v ktorom už nikdy nebude zle.

Neskôr sa ukázalo, že človek naozaj nemá nikdy hovoriť nikdy ale to už je iná téma a iné dekády. Tá ôsma skončila tak krásne, že som dojatý ešte dnes, keď na to myslím.

 

 

 

 

 

 

 

 

O internete: Sloboda, entropia a ostrovy

V roku 1997 som sa začal profesionálne zaoberať internetovým publikovaním. Boli to pionierske časy, vydavateľov sme presviedčali, čo z toho budú mať, keď dajú časť obsahu svojich médií na internet. Myslím, že z toho nemali nič, to skôr my sme mali. A dodnes si pamätám ten pocit, keď modem cvrlikal, aby sa pripojil k nekonečnej infosfére. Bolo to čosi ako keď nastupujete do gondoly vzducholode. Nesmierny pocit slobody a odpútania sa.

 

Dnes máme internet v každom slušnom mobile a pocit slobody je preč. Je tu to, čo by sme pred tými šestnástimi rokmi považovali za čisté sci-fi: Stále otvorené okno do infosféry vo vrecku. Ten svet však stratil svoju niekdajšiu opojnosť. A nielen to. Práve pre tú ľahkú dostupnosť sa začal zmietať v entropii. Toto už nie sú ružové mačičky na MySpace, ale husté a čpiace prúdy hlúposti, relativizovania, agresivity a manipulácií. Pravda nie je už jedna, právd je veľa, pravda je kdesi uprostred alebo pravda je úplne inde – to nie je koán, ale bludy tých čo tvrdia, že predsa vedia svoje. Hypertextová štruktúra webu patrí k veľkým objavom ľudstva, ale v kombinácii so sociálnymi sieťami viedla k hyperpravde, ktorá je lžou.

 

Internet prestal byť dobrou štvrťou. Konšpirátori, antivaxeri a agresívni hlúpi diskutéri sú len indikátory. Nie je náhoda, že takmer v jednom čase vznikli rôzne spolky skeptikov, antikonšpirátorov a anti-antivaxerov, ktorí ctia pravdu, skrytú vo vede a dôkazom nie je pre nich webová stránka alebo príspevok mamičky z Modrého koníka. Takže zasa tu máme ostrovčeky pozitívnej deviácie, a to sú veci, ktoré ma stále na webe bavia a zároveň napĺňajú nepokojom, že príčetní ľudia sa musia všelijako spolčovať ako prenasledovaní písmaci z Obývaného ostrova Strugackých.

O behaní

Takto pred rokom som prvýkrát dvakrát obehol náš úsek Chorvátskeho ramena, čo sú rovné dva kilometre. Bolo to náročné, aj keď endorfíny šľapali. Tri dni som chodil ako hendikepovaný.

 

Dnes (31. 8. 2013) som zabehol vzdialenosť, rovnajúcu sa polmaratónu, teda 21 kilometrov. Nebol to žiaden plán. Chcel som behať dve hodiny s tým, že pôjdem pomaly ale isto, ale cítil som sa tak dobre, že som si povedal, že ten polmaratón dám.

 

Je to pre mňa stále zvláštny pocit, ale cítim sa byť bežcom. Našiel som sa v tom, boom-neboom. Je to rekreačné behanie, ani rýchle a ani mesačné počty kilometrov neohurujú, ale bežcom sa cítim byť. Poviem vám, ako to bolo.

 

Ohlupovenie mládeže

Som krpatý a mám krátke nohy a ruky, teda nič, z čoho by sa dal vystrúhať poriadny atlét. Neviem aký športovec by zo mňa mohol byť a ani som to neskúšal, okrem sporadického vodáctva a turistikovania ma v podstate ani nič nezaujímalo. Telocvik bola pre mňa mora a behy zvlášť (horšie už boli iba skoky cez kozu). Neviem ako sa učí telocvik dnes, ale mňa teda dosť odradil.

 

Lyžovať som sa naučil slušne, ale to len kvôli gymnaziálnym priateľom, ktorí boli všetci lyžiari a nechcel som trhať partiu. Ale v zásade sme boli intelektuálni snobi, dnes by sme povedali hipsteri, a spolu s našim idolom Andre Bretonom sme šport považovali za prostriedok masového ohlupovania mládeže. Páčili sa nám depresie a dekadencia. Našťastie, tvrdé drogy u nás vtedy neboli, inak by sme dopadli zle.

 

2000

Pravdou je, že som nikdy nereagoval na nejaké výzvy v štýle „chcem vyliezť na Mount Everest, lebo tu je“, čo je asi prvoradá motivácia každého športovca. Pomerne skoro som sa začal orientovať na písanie a hudbu, a tam metriky v štýle rýchlejšie, vyššie a ďalej nejako nefungujú.

 

V roku 2000 mi Martin Chrobák vnútil bicykel s úmyslom namotať ma naň, a aj ma namotal. Niežeby som bol veľký bajker, ale mám to dosiaľ rád. Keď som sa po siedmich rokoch spolupráce na začiatku leta 2011 rozlúčil so SME, čakali ma dva mesiace prázdnin, ktoré som využil na systematické mapovanie okolia bajkmo, Predal som môj dovtedajší horský Author, kúpil som si krásny cross GT a pobehal som hlavne Dolné Rakúsko. Nafotil som pekné fotky a veľa pekného som zažil. Bicykel je skvelý stroj na vnímanie sveta.

 

Behanie je, naproti tomu, výborný prostriedok na vnímanie seba.

 

Akýsi náznak som pocítil už v roku 2003, keď som neprežíval práve idylické chvíle, a behanie mi pomáhalo, a navyše to bolo lepšie a lacnejšie ako chlastanie. Neboli to dlhé behy, ale snažil som sa vybehnúť pravidelne a malo to svoje ovocie, nezbláznil som sa.

 

Dnes

Už ani neviem, prečo som začal behať minulý rok, ale povedal by som, že to tiež bola nejaká snaha prekonať stresy.

 

Ale postupne som prišiel na to, že behanie nie je len prozac zadarmo. Jasné, stresy odídu, aj depky, aj čokoľvek zlé z mysle. Ale behanie je niečo viac.

 

Pre každého je to určite niečo iné, ale pre mňa je beh bublina pokoja, poháňaná radosťou a emóciami. Na konci cesty je čisté šťastie. To najabstraktnejšie, najťažšie uchopiteľné, a práve preto najnaozajstnejšie šťastie, pocit že všetko, ale naozaj všetko je v poriadku, a veci sú presne tam, kde majú byť. Nikdy neverte bežcovi, ktorý sa navidomoči trápi. Nemyslí to vážne a koleduje si o problém.

 

Beh je pre mňa meditácia. Keď má človek niečo málo nabehané, nohy už nevníma a má pocit, že stojí na mieste a svet plynie okolo neho. V tej bubline pokoja môže robiť čokoľvek, napríklad najlepšie počujete záchvevy vlastnej mysle, čo sa u mňa nevylučuje s počúvaním hudby. Myslím že nebudem preháňať, že nikdy som hudbu nevnímal tak intenzívne ako pri behu. Zistil som, že potrebujem niečo náročnejšie, aby ma intelektuálne zamestnávala (chvíle slabosti vždy prídu), nie nejaký funk, ktorý inak milujem, ale nie pri behaní.

 

Behám najradšej v noci s čelovkou, ktorú zapínam v prípade potreby. Intímne spolusúznenie so svetom to len prehlbuje a má to aj praktickú stránku, napríklad cez deň ťažko dá prednosť bobrovi, prechádzajúcemu cez bicyklový chodník.

 

Beh je pre mňa asi najintímnejšia vec a nechcem ho zdieľat s nikým iným. Ale možno sa to zmení a ja sa prihlásim napríklad na bratislavský night run. Ale zatiaľ nechcem a určite nie preto, že by som sa bál že skončím posledný. Lebo jednak neskončím a jednak mi je to jedno. (Poznámka – 14.9. som si ten Night Run zabehol so zďaleka nie najhorším časom a sám som prekonal tri osobné rekordy.)

 

Ľudia

Moje behanie je oproti naozajstným neprofesionálnym bežcom, akým je napríklad môj guru Filip Jánoš, srandovné. Nabehať 85 kilometrov za mesiac alebo zabehnúť polmaratón dokáže každý, a práve preto toto píšem. Ja som ten každý.

 

Možno sa vám zdá, že prebehnúť 21 kilometrov je heroický výkon, ale nie je. Keď som prvého apríla prvýkrát zabehol 5 km, bol som z toho hotový a jasné, že som sa pochválil môjmu kolegovi Mišovi Bílikovi, s ktorým pravidelne konzultujem všetky možné veci okolo behu.  Ten povedal, že o dva mesiace  budem behať desiatky a ja som naň pozeral ako puk. Lebo tých 5 sa mi zdalo akurát dosť. Prvá desinka prišla 11. mája. Dnes už menej ako 10 km v podstate ani nebehám. To sa radšej prejdem.

 

No a keď už spomínam tých ľudí. nemôžem zabudnúť na môjho priateľa Fera Šebeja, ktorý ma podporuje, fandí mi, motivuje ma, a v rámci toho všetkého mi (okrem iného) povedal o knihe  Christophera McDougalla Born To Run, ktorá naozaj zmenila môj život.

 

Vďaka tým všetkým a tomu všetkému začínam chápať, že to behanie je súčasťou toho, ako žijeme a ja som sa aj vďaka nemu oslobodil.

1968

Mal som päť rokov. Bývali sme ešte u starých rodičov, lebo do vlastného domu sme sa mali presťahovať až ďalší rok. Ráno som vyšiel z izby a na chodbe bolo veľa vreciek s múkou, ryžou, cukrom. „Bude vojna,“ vysvetlila mi babka. Hovorila to pokojným hlasom. Jednu vojnu zažila, brala to pragmaticky. Ide vojna a tak treba urobiť zásoby.

 

Na Hlbokej ulici v Ivanke sa dosť stavalo  a na ceste boli kopy sivomodrých kvádrov. Vyškriabal som sa na jednu a snažil som sa s červenožltým hračkárskym námorníckym ďalekohľadom značky Směr zazrieť stíhačky, ale lietali príliš rýchlo. Směle běr hračku Směr.

 

Potom prišiel z mesta otec. Nehovorili sme Bratislava ani Blava, bolo to skrátka mesto. „V Bratislave je kopa mŕtvych,“ povedal. Vážne a veľmi ticho. To sa na neho nepodobalo.

 

Potom boli majstrovstvá sveta v hokeji a Čechoslováci vytrieskali Rusov. Na ulici sa rozhoreli ohne, ľudia do nich v eufórii hádzali všetko možné. Aj mama hodila novú šatku, aj keď ju hokej nezaujímal. To som nevidel, hovorili mi o tom.

 

Doma padalo aj slovo previerky. Otec nimi prešiel, asi skôr kvôli tomu, že bol ako novinár mladý, robil vo Večerníku a politickými témami sa nezaoberal. Bol v podstate komunistický idealista oveľa neskôr som s prekvapením zistil, že komunizmus považuje v zásade za dobrý. Nikdy však nekolaboroval s režimom, písal obľúbené súdničky a reportáže. Mne múdro štepil takmer až disidentskú výchovu a 21. august 1968 v nej hral podstatnú úlohu. Je to – okrem rozvíjania lásky k prírode – zásadná vec, za ktorú mu vďačím.

Marian Jaslovský: Leto je trochu porno

Toto je rozhovor s Dášou Čejkovou, ktorý so mnou urobila  pre časopis Dieťa. Jeho šéfredaktorka Renáta Krausová si však všimla, že som zástancom vakcinácie detí a odmietanie vakcinácie považujem za nezodpovedné. Napriek tomu, že sa redakcii veľmi páčil, po ostrej výmene názorov táto pani vyhlásila, že som vulgárny k ženám (asi že som mal zľahka neúctivú poznámku o ženách, ktoré nedávajú očkovať svoje deti, ale dávajú im červenú stužku proti zarieknutiu). Vyhlásila, že by bol pľuvanec do očí jej čitateľkám uverejniť rozhovor s človekom, ktorý sa takto odporne vyjadruje o matkách a rozhovor stopla, za čo som jej nesmierne vďačný. Ale mám pocit, že je vydarený a škoda neuverejniť. Tak tu je.

 

Marian Jaslovský je publicista, redaktor, hudobník, excelentný hráč na saxofón a flautu. V poslednej dobe si vyskúšal DJ-ovanie a zapáčilo sa mu, kto ho chce zažiť, nech zájde do podzemia bratislavského Nu Spirit klubu. Na tvorivom konte má niekoľko hudobných projektov, ale aj úspešné knihy o Dežovi Ursinym, Jarovi Filipovi a legendárnej skupine Collegium Musicum – zaujmú ľahkosťou, akou sú napísané a pritom sú nabité faktami. Náš spoločný rozhovor prebiehal cez internet, ktorý je pre Mariana prirodzeným rozšírením bežného sveta, na mnohých však v tomto kontexte pôsobí stiesňujúco. Som jednou z nich. Dá sa vôbec vo virtuálnom priestore nadviazať bezprostredný kontakt?

 

 

Chýbajú mi barličky neverbálnej komunikácie. Ako napríklad vycítim, že ťa niektorá otázka znechucuje?

Ak sa mi niečo nepáči, poviem to. Ale vážne, keď čítaš knihu, veľmi ti prekáža, že sú to len písmená a že ti to autor nečíta osobne s patričnou súpravou mimických výrazov?

 

Kniha, to je iné, tam autor čitateľa necháva napospas jeho pocitom, je to v podstate monológ.

Myslel som to tak, že aj myšlienky podávané písomne sú dostačujúce. Potom by bola neosobná aj milostná korešpondencia, myslím že plniace pero a navoňaný papier nepridajú žiadne neverbálne parametre samotnému textu.

 

Je pravda, že virtuálna realita má svojich „smajlikov“ Niekoho však vyslovene otravujú, iní bez nich nenapíšu vetu. Aký je tvoj vzťah k nim?

Smajlíky pravidelne používam (nezneužívam) v e-mailoch aj statusoch. Ale nenávidím ten slizký smajlík, akože na človeka žmurknem jedným okom. Takýto ;-)

 

Tento tvoj status by som lajkla. V tejto súvislosti mi napadá, pracoval si ako redaktor, publikoval si a aj publikuješ, píšeš knihy – irituje ťa prenikanie slangových či vyslovene internetových slov a slovných spojení do spisovného jazyka?

Principiálne nie, lebo veď svet sa vyvíja a jazyk musí reagovať. Čítal som jednu knižku z 30. rokov minulého storočia a tam sa používal výraz pyjama. Po slovensky to bol nočný úbor. A zrazu máme slovenské pyžamo, podobne ako víkend a dizajn.  Hnevá ma to tam, kde existuje pohodlný slovenský ekvivalent, ale niekto zaryto používa anglický. Reklamčina, teda reč pracovníkov reklamných agentúr, je toho plná. Ja chodím na stretnutie s klientom. Nie meeting. Lajknutie statusu však, obávam sa, nemá slovenský ekvivalent.

 

Spomenul si stretnutie s klientom, viem, že sa momentálne venuješ internetovej reklame a v tejto súvislosti intenzívne študuješ sociálne siete. V čom je rozdiel oproti klasickej práci v reklamnej agentúre, s ktorou máš tiež skúsenosti?

Mantrou modernej reklamy je tzv. content marketing, teda obsahový marketing. To znamená – dávať ľuďom obsah, ktorý ich zaujíma. Sociálne siete nie sú billboard, na ktorý čumíš každý deň, až si ten produkt kúpiš alebo sa ti úplne zhnusí. Treba vedieť komunikovať, improvizovať, reagovať. Dobrá facebooková stránka musí byť zábavná a marketingovosť z nej nemôže trčať. Komunikácia s fanúšikmi je úplne priama a bezprostredná. To ma baví.

 

Verím. Internetový svet môže byť obohatením toho skutočného, ale zároveň aj džungľou, kde sa neskúsený stratí. Myslím tým najmä deti. Tiež si otcom, máš dospelého syna Michala, ako to prebiehalo u vás? Upozorňoval si, na čo si má dávať pozor? Boli denne vyjednávačky o tom, koľko času môže stráviť pri počítači?

Jasné, strácajú sa aj dospelí. Vidím, aké masy ľudí oddávna preposielajú a zdieľajú správy typu „Za každé preposlanie tohto e-mailu vám Microsoft dá 5 dolárov“ alebo „Apple rozdáva svoje produkty“, alebo „lajkujte fotku tohto ťažko chorého dievčatka a za každý lajk mu firma XY vyplatí dolár“ a uvedomujem si, že títo ľudia majú aj volebné právo. Tak je všetko jasné. Snažím sa bojovať proti internetovej hlúposti článkami, hlavne na našom blogu blog.mindshare.sk. Čo sa týka Michala, v podstate som mu zakazoval málo vecí, čo sa mi aj vypomstilo. Skôr som to riešil tak, že som mu vymýšľal nedigitálny program. Kým to ešte šlo.

 

Veľa rodičov chce mať s deťmi kamarátsky vzťah. Zároveň sú však za deti zodpovední, takže musia vychovávať a robiť policajtov. Ako to skĺbiť?

Myslím si, že mať kamarátsky vzťah s deťmi je ako mať kamarátsky vzťah so psom. Akože si povieme, že chudák pes utrpí traumy, keď ho budeme cvičiť a zabráni mu to v emocionálnom raste. No a skončí to tak, že v lepšom prípade skočí pod auto a v horšom niekoho pohryzie. Deti aj psy majú tendencie skúšať, pokiaľ môžu ísť a potom z toho dobytého územia už nikdy neodídu. Božechráň, nechcem prirovnávať deti k zvieratám, ale tento princíp je totožný. A aj výsledok je podobný: Len vycvičený pes a vychované dieťa vám môže vrátiť investovanú energiu a byť skutočne skvelým spoločníkom. Ale to je teória, som rád, že už nebudem musieť vychovávať dieťa. Jeden pokus stačil.

 

Rad spomínaš na svoje detstvo?

Netrpím zvláštnym spomienkovým optimizmom a už vôbec nie nostalgiou. Ja som bol ako dieťa plný komplexov, ktoré som strácal až oveľa neskôr. Ale bolo to fajn. Dedina, príroda, bicykel, zvieratá.

 

A ĽŠU. A neskôr hranie po garážach. Alebo nie? Kedy si sa začal viac zaoberať hudbou? A s ktorým hudobným nástrojom si začínal?

ĽŠU bolo tri roky trápenia na klavíri. Vzdal som to a s úľavou sa venoval leteckému modelárstvu a neúspešne šachu. A knihomoľstvu. Ale bratranec, ktorý bol pre mňa trendsetter, v štrnástich dostal cievkový magnetofón a ja som samozrejme chcel tiež. Nastalo kopírovanie pásov a vzápätí aj pocit, že by sme mali založiť kapelu. Mama mi doniesla z ivanskej ĽŠU vyradenú zobcovú flautu a ja som akurát počúval Jethro Tull, tak nastala chemická reakcia a onedlho som už mal požičanú priečnu flautu a od osemnástich rokov vlastnú, ktorá stála vtedy asi šesť mesačných platov, ale rodičia mi platili poistku, tak za to som si ju kúpil. No a už to išlo kontinuálne až doteraz, keď sa zbierka nástrojov a portfólio kapiel rozrástli.

 

Tri roky trápenia na ĽŠU – nebolo to kvôli základom teórie, ktorou už od začiatku prekrmujú deti? Navyše väčšina učiteľov výuku podáva v nezáživnej forme, samé memorovanie, dril? Podľa mňa toto veľa a aj nádejných odradí.

Pani učiteľka, čo ma učila na ĽŠU bola hysterka, kričala, že jej striekali sliny na klávesnicu. Ale inak si myslím, že cvičenie na nástroji musí byť drilovanie. Bavkaním sa človek nikdy nič nedokáže, ak chceš byť v niečom dobrý, je za tým skrátka memorovanie. Akurát by som tomu decku ukázal, že na čo to je dobré a prečo sa to oplatí absolvovať. A nie vrieskať.

 

Chýbajú knihy, ktoré by zrozumiteľnou formou vysvetlili aj laikovi, načo je dobrá teória. Nie je to pre teba výzva, napísať nejakú?

Som dosť spontánny typ muzikanta, samozrejme teória je dôležitá pre každého, ale toto nie je práve vec, ktorú by som chcel riešiť. Myslím však, že ak to človek myslí s hudbou vážne, tak vidí špičky žánru a uvedomí si, že to nenašli pohodené na zemi, takže tvrdej robote sa nevyhne. Jasné, že keď chcem hrať gitarovky v britskom štýle, nemusím študovať barokovú polyfóniu, ale značné úsilie vynaložiť musí.

 

Koľko by podľa teba mal denne cvičiť niekto, kto sa hudbe chce venovať inak ako len koníčku?

To je ťažká otázka a núti ma zamyslieť sa nad sebou, lebo systematické cvičenie nepatrí medzi moje ctnosti. V hudbe som veľa, ale dril som už ako lenivý človek vypustil. Ale boli časy, keď som cvičil veľa. To neoklameš. Príklad: Na vysokej škole sme mali zápočet z klavíra, ktorý nás učila Elena Letňanová. Vtedy som sa na ňu hneval, lebo bola prísna a celé prázdniny som precvičil. Bol som totiž na úrovni úplného začiatočníka a ona z nás musela niečo vystrúhať. Naozaj, tri-štyri hodiny denne pri klavíri. Ten zápočet som urobil tak, že ma pochválila, čo ona často nerobila. A aj vďaka tomu som schopný si nahrávať klávesy sám.

 

Spomenul si vysokú školu, čo bolo podnetom podať si prihlášku na Filozofickú fakultu odbor hudobná veda? Súdiac podľa tvojich úspechov, v hudbe asi neplatí to, čo podľa mňa v literatúre, že z neúspešného spisovateľa sa stáva kritik?

Chcel som ísť po gymnáziu na konzervatórium – flautu, na denné, ale to vtedy nešlo, tak som si vybral toto. Čo sa týka kritiky, nemyslím, že kritikmi sa stávajú neúspešní autori (hudobníci, výtvarníci). Taký Lubomír Dorůžka nikdy hudobník nebol. Vzdelanie a cit sú dôležité

 

Dnes ma zaujal tvoj status na FB – hudba je super. Konkrétnejšie?

Je to vytváranie a výmena pozitívnej energie na veľmi exkluzívnej úrovni. Niečo, čo človeka strašne nabije. Napísal som to po koncerte našej kapely, ktorú sme nazvali Cieľová skupina, a ktorá je pre mňa v podstate nepohodlná, lebo ma núti hľadať iné cesty ako tie, ako tie, čo mám vychodené. Určite aj preto je ten pocit taký skvelý. K endorfínom sa pridáva aj mágia, ktorá vzniká keď sa robia kreatívne veci, ktoré tešia ľudí.

 

Cieľová skupina je niečo ako výzva? Priznávam, pre mňa to bol tento rozhovor.

Ja sa zasa priznám, že neviem, čo je výzva. Nikdy som nebol ako horolezec, ktorý zdolá vrch preto, lebo tam tá hora jednoducho je. Som v podstate hedonista a robím veci, lebo ma bavia a mám z nich úžitok (napríklad v podobe spomínaného pocitu). A je mi jasné, že nič nie je zadarmo. Podobne som na tom s behaním. Minulý rok v septembri som si nepovedal „takto o rok zabehnem polmaratón aj keby traktory padali“, ale už som prebehol bez problémov 14 kilometrov a možno  ten polmaratón dám, a neskôr celý maratón. Ale nie kvôli výzve, ale kvôli spomínanému pocitu. Nikam sa neženiem. Beh je fantastická meditácia.

 

A zároveň výborný prostriedok ako sa zbaviť výčitiek svedomia, že večera bola opulentnejšia ako by sa na večeru patrilo.  Hovorím to preto, lebo viem, že si gurmán.

Myslieť si, že si človek dá vyprážaný syr s tatárskou omáčkou a hranolkami a potom prebehne tri kiláky a je to vybavené, je mylná. Šport robí len 30 percent, keď chce človek schudnúť. 70 percent je strava. Pri zabehnutí desiatich kilometrov človek spáli asi 3800 kilojoulov, čo je približne polovica denného prídelu energie, ak chce človek chudnúť. Takže ok, v takomto prípade to tak môže fungovať, ale zasa kedy človek prebehne desať kilometrov? Mne sa to podarí tak každý štvrtý-piaty deň. Prinajlepšom. Myslím, že sa dá pekne spojiť gurmánstvo a moja priebežná snaha chudnúť. Napríklad teraz ma zaujala paleodiéta, aj keď slovo diéta nemám rád. Vypúšťanie všetkého múčneho, mliečneho a sladkého s výnimkou ovocia. Len mäso, zelenina. Ja som asi skôr lovec a zberač ako poľnohospodár. Samozrejme, neberiem to dogmaticky, ale ja nič neberiem dogmaticky.

 

Okrem iného si aj dobrý kuchár. Čo je príjemnejšie, variť pre niekoho alebo si nechať navariť?

Varíme s priateľkou strašne radi, znesieme sa v kuchyni tak ako všade inde. Striedame sa v tom, kto šéfuje.

 

Muž v zástere je vraj sexi. Prezradíš však nejaké obľúbené rodinné jedlo, ktoré vie najlepšie navariť iba mama?

Mame sa nebudem miešať do fazuľovej polievky (ja robím inú), do hubového prívarku a všelijakých „zoftíkov“, teda dusených mias s omáčkou.

 

Aké jedlo by si uvaril pre cudzinca, ktorý by chcel ochutnať niečo typicky slovenské?

Slovenská kuchyňa nie je moje teritórium, lebo väčšina vecí je príliš kalorických, ale asi by som im spravil bryndzové halušky a radostne by som zhrešil. Prípadne pečenú kačicu s lokšami a kapustou. Ale minule som v jednej reštaurácii ochutnal dobrú variáciu, kuracie prsia na rošte obalené v slanine s bryndzovou omáčkou a „štuchané“ zemiaky, to sa mi zdalo dostatočne slovenské.

 

Zaujímavá kombinácia, môj žlčník má však iný názor, preto poďme späť k zdravému jedlu. Čo sa však ocitne na tanieri pracovne vyťažených ľudí či umelcov, to by sa asi nedalo propagovať ako vzor racionálnej výživy. Okrem toho, jedia nepravidelne. Bol si vždy taký disciplinovaný alebo to prišlo s vekom?

Ja zasa nejaký extrémne disciplinovaný nie som. Ale pravda je, že sa to vekom zlepšuje. A vymyslel som si na seba chytáky. Napríklad včera som hral koncert a upiekol som si kura na pol kile soli, čo robím pravidelne, je to super a taká trochu mágia. Bolo malé, polovica zmizla na obed a polovica podľa očakávania v noci. Len tak, bez chleba. Zistil som, že keď sú v chladničke len správne veci, hreší sa oveľa ťažšie.

 

To je fakt. Navyše, v lete sa nežiada jesť kalorické jedlá. Máš rád leto?

Mám. A rovnako mám rád aj jar a jeseň. Keďže čím som starší, tým menej sa kúpavam, tak mi miernejšie teploty vyhovujú aj viac. A jar a jeseň sú sexi, také tajomné. Leto je trochu porno.

 

Okrem koncertov, co všetko plánuješ v auguste? Nájde sa čas aj na  dovolenku?

Bez poradia: Čo najviac behať, bicyklovať, byť s priateľkou a zažiť čo najviac príjemných vecí. Ja nie som nejaký dovolenkový typ. Mal som kedysi čosi spoločné s jednou dámou, ktorá už od januára listovala katalógy a ja som sa musel vyjadrovať k destináciám vyfoteným na tých malých rovnakých fotkách a snažil som sa skryť, že je mi to úplne jedno kam pôjdeme. Potom som zistil, že skôr ako kde, záleží na tom, s kým. Ale niečo s Kristínou isto vymyslíme a chcem si nájsť čas skočiť na pánsku jazdu – chalupu do Čingova, kde trávi leto môj priateľ Janko Benčík. Už som tam raz bol, fantázia. Turistiku mám totiž tiež rád, aj keď pri záverečnom zostupe po 40 kilometroch to bolo skôr slovenské peklo ako slovenský raj, milujem to tam. Inak s Jankom to bol sociálnomediálny experiment, poznali sme sa len z facebooku. Prvýkrát sme sa videli minulý rok práve na Čingove. Vyšlo to.

 

Rande naslepo?

Naslepo úplne nie, ja som veľmi dobre poznal jeho názory a že má zmysel pre humor a je to dobrý chlap. Dosť intenzívne sme komunikovali, takže žiaden risk to nebol. Toto nám umožňujú sociálne médiá. Spoznal som veľa ľudí, ktorých by som inak nemal šancu spoznať.

 

 

 

Chlebový nákyp so syrom a šampiňónmi

Kto toto jedlo ochutnal, pýtal recept. Tak tu je:

 

  • Šampiňóny (asi 20 – 30 dg, alebo aj viac)
  • 15 – 20 dg strúhaného čedaru
  • kúsok oravskej slaniny (nepovinné)
  • 1 malá kyslá smotana
  • maslo
  • 2 dl bujónu 
  • 4 vajcia
  • 1 veľká cibuľa
  • 10 krajcov chleba (tmavý, ale nie veľmi hutný aby dobre nasával šťavu)
  • biele korenie, koreniny podľa chut

 

Šampiňóny podusíme na slanine a cibuľke (pridajúc koreniny podľa chuti, biele korenie je vhodné). Slanina nie je povinná. Šťavu zlejeme a rozmiešame s vajíčkami, smotanou a pridáme bujón.

 

Hlboký plech alebo pekáč vymaslujeme. Chleby namaslujeme, zlepíme k sebe, nakrájame na menšie kúsky a poukladáme naspodok. Na to ide sypeme syr a zasa chleby na striedačku. Do medzier povkladáme udusené šampiňóny.

 

Zalejeme šťavou,  postláčame, aby sa chleby dôkladne napili všetky a necháme piecť v rúre vyhriatej na 180-200 stupňov podľa potreby (cca 45 min). Nákyp je dobrý teplý, vlažný aj aj studený.

 

Keď som nákyp robil naposledy, nedostal som čedar, tak som skombinoval dva diely ementaleru a jeden diel nivy a dostalo to zasa iný rozmer.

Nakyp-fin

Pár slov k päťdesiatke

Vždy som to mal tak, že by som sa nechcel vrátiť ani týždeň do minulosti, a nieto do mladosti. Znovu prežívať veci, ktoré súvisia s omylmi nezrelosti, bolesti a pochybnosti, voči ktorým som rokmi nadobudol rezistenciu. To nie, dobre mi je takému aký som.

 

To som si vždy myslel. A zrazu je tu doba, keď sú plody mojej nezrelosti zrelé ako len môžu byť, priam sa rozpadajú od tej prezretosti, a ja s tým neviem nič, ale vôbec nič urobiť. To je na tej päťdesiatke najhoršie.

 

Inak je to v pohode. Ak si uvedomíte, že po päťdesiatke už nič prevratné nevymyslíte.

 

Môžete písať, tvoriť, robiť čokoľvek, ale podstatné veci ste pravdepodobne už povedali. Nietsche napísal Zarathustru, keď mal šťavnatých 41. No dobre, Beethoven premiéroval Missu Solemnis a Deviatu symfóniu po päťdesiatke, ale čo to mal vtedy za život? Mozart a Hendrix sa na to radšej vybodli.

 

Miles Davis sa po päťdesiatke už radšej len rozvážal v lamborghini, nalieval sa šampanským a šnupal koks kým nezhavaroval a nedolámal sa a revolúcie nechal iným. Načo. Urobil ich dosť. Dokázal hrať krásne koncerty do smrti (ešte 15 rokov), ale bolo mu jasné, že on už je ikona, ale naozaj hrať, kreatívne hrať, musia mladší. A tak začal hrať nie na trúbke, ale „na kapele“. Pochopil, že po päťdesiatke už musí byť človek za vodou.

 

Za vodou

Najlepšie je byť za vodou tak, že už môžete robiť už len to, čo vás baví. Bill Gates sa na to vybodol päť rokov pred päťdesiatkou. Takto by sa to malo robiť. Ako 51-ročný oznámil, že opustí všetky manažérske funkcie vo firme a bude sa venovať iba charite. Miro Trnka  odstúpil z vedenia ESETu ako päťdesiatročný a začal žiť. Občas si s ním zahrám v rokenrolovej kapele a je naozaj v pohode. Aj ja celkom som, ale on sa mi vidí viac.

 

Nám ostáva práca a pravdepodobne doživotná (Jasné, Gates aj Trnka pracovať budú. S tým rozdielom, že my musíme, oni chcú).

 

Som veľmi vzdialený od motivačnej literatúry, ale hovorím, že človek v päťdesiatke za vodou už je, nech sú jeho príjmy akékoľvek.

 

Uvedomuje si význam vecí. Kreativita je možno slabšia, ale ostatné schopnosti sú v najlepšej forme. V každom tíme je to tak, že niekto niečo vymyslí a niekto to urobí. Na vymýšľanie sú lepší mladší. Na realizáciu môžu byť kľudne starší. Byť novinárom po päťdesiatke je trochu trapas, lebo veď každý šikovný novinár sa stane buď hovorcom niečoho alebo niekoho, ide do politiky, ale rozhodne nenádenníči v denníku. Ale: byť editorom, vedúcim vydania, vedúcim rubriky, to je iná vec.

 

Mladší!

Mal som veľké šťastie, že od štyridsiatky som robil s mladšími ľuďmi, skoro až  o dve desaťročia. Nestýkam sa s rovesníkmi, buď so skvelými šesťdesiatnikmi, aj to len v poslednom čase, alebo s mladšími, aj keď tie dve desaťročia fixujem, lebo viac je pre mňa príliš. Ktovie dokedy. Pre spolupracovníkov by som nechcel byť dedo. No a o mojej generácii si myslím toto: Päťdesiatnici sú buď starí alebo bohatí, a preto idú mimo mňa. Tieto dve veci sa ma nejako netýkajú.

 

Tuším Lasica povedal, že s pribúdajúcim vekom nie sme múdrejší, ale skrátka len starneme. Dodávam, že čo-to sme predsa zažili a vieme to posunúť ďalej. Táto schopnosť je veľmi dôležitá. Mladí by sa mali učiť od staších, ale rovnako starší od mladších. Hlavne si treba si nájsť mladších ľudí, pre ktorých nebudete za idiota. Veď ten vekový rozdiel sa meniť nebude.

 

50

Človek v tomto veku začína viac počúvať, čo chce jeho telo, lebo z intelektuálnej spoločnosti duše je už za tie desaťročia unavený. A vie si to patrične užiť. Hovorím o všeličom, ale napríklad aj o behaní.

 

Nestratili sme schopnosť počúvať jemné signály, ale zbavili sme sa precitlivenosti. Vieme lepšie, s kým nechceme byť. V ideálnom prípade to tým nechceným chceme dať najavo. Napríklad rozchody s partnerkami. Ľudia sa rozchádzajú v každom veku, ale tu človek nemá tendencie vešať sa a tráviť. Priateľov v tomto veku každú noc môj telefón netrápi a človek vie byť sám, pretože je vo výbornej spoločnosti, prípadne s vínom, ktoré patrične vychutnajú len zrelí ľudia. A tak isto širokospektrálne si človek vychutnáva vzťah. Napríklad ten môj s Rybkou, o ktorom viem, že bude posledný. A ako to viem? Lebo. Sme predsa hotoví ľudia.

 

Keď ma Shina ukecala, aby som napísal niečo o tom, aké je to mať päťdesiat, nechcel som, reku, šírenie poplašnej udalosti. Ale zrazu mám pocit, že to vôbec nie je zlé. Je to v podstate rovnaké ako v akomkoľvek inom veku. V nečom lepšie, v niečom horšie. A bližšie k finále. Ale to je jedno. V dvadsiatke má človek pred sebou oceán času a nevie, čo s ním. Ja mám menej. A viem. My vieme.

 

 

 

Vegetariánska inkvizícia zvíťazila (Svet sa stal bezmäsitou zónou)

František Gyárfáš, Marian Jaslovský, inZine, 23.4.2001

 

Európou sa preháňa vegetariánska inkvizícia. Stáročia koexistovala vegetariánska strava spolu s mäsom v jedlách všetkých rás, kultúr a národov. Niekedy dominovalo jedno, inokedy druhé, avšak žiadna zložka potravy nikdy neprekročila hranicu, za ktorou už kompromis nahrádza segregácia, boj, vyhnanstvo, vykynoženie a smrť.

 

Dnešné vegetariánstvo sa však líši od niekdajšieho tradičného prístupu k jedlu, založeného na miestnej kulinárskej kultúre, gurmánskom vkuse, náboženských preferenciách, či jednoducho ekonomických možnostiach toho ktorého konzumenta. Je ideologické, založené na ideologických tradíciách dvadsiateho storočia, na ich svetovládnych ambíciách, doktrinárstve, netolerancii a absolútnej istote o svojej pravde. Moderné vegetariánstvo preto chápe iné formy stravovania ako nepriateľské ideológie, medzi ktorými musí nastať smrtonosný boj. Pretože ten, kto je mäso, neuznáva ideológiu vegetariánstva, pohŕda ňou a rozvracia jej základy. Ideologické vegetariánstvo sa so živočíšnou stravou nikdy nezmieri. Párok s horčicou a rožok sa ocitli na opačných stranách barikády. Len zopár podozrivých pacifistov sa dodnes pokúša umiestniť ich na jeden tanier.

 

Militantná odnož tohto nového vegetariánstva už roky cvičí bojovníkov, zhromažďuje heslá, transparenty, zakladá tajné skladištia receptov a chystá sa na nevyhnutný boj. Hoci sem tam vyprovokovali väčšiu či menšiu potýčku, nikto ich nebral príliš vážne. Prevaha umiernených všežravcov bola taká evidentná, že sa potýčky museli skončiť kompromisom či ich úplnou porážkou. Vegetariáni sa však nevzdávajú. V tajnosti zakladali svoje pobočky vo všetkých kultúrach, prenikajú do najrôznejších spolkov, infiltrujú rôzne sekty, vychovávajú mládež, korumpujú lekárov, hygienikov, investujú do priemyslu, módy, uzatvárajú spojenectvá s ľavicovými intelektuálmi.

 

Keď vypukla choroba šialených kráv, pochopili aj tí najnechápavejší z vegetariánov, že prišla šanca, aká sa možno nebude už nikdy opakovať. Vzápätí nastupujúca epidémia slintačky a krívačky už bola pre fundamentalistických vegetariánov jasný dôkaz: Toto nemôže byť náhoda. Choroby zvierat a AIDS, ktorý bol pre ortodoxných zástancov monogamie bičom božím, sa ocitli na jednej lodi. Pozícia konzumenta mäsa sa začala podobať jarmu fajčiara v Amerike. Mäsová prohibícia, čo ako ideálny stav pre vegetariánskych aktivistov, sa nedala nastoliť hneď, riešením bol pomalý zákopový boj. Začali sa množiť žaloby na mäsokombináty; ich dôvodom bola najčastejšie rakovina hrubého čreva, nádorové ochorenia konečníka, choroby z vysokého krvného tlaku, infarkty a porážky.

 

Z mäsožravcov sa stala zúrivo potláčaná menšina. V Londýne už prakticky nenájdete reštauráciu, v ktorej na jedálnom lístku sú jedlá z mäsa. Ak máte o takéto jedlo záujem, musíte požiadať čašníka o špeciálny jedálny lístok, ktorý vám ale donesie, iba ak nie je vo vašej spoločnosti neplnoleté dieťa. V takom prípade si bude majiteľ reštaurácie pod hrozbou vysokých pokút žiadať súhlas oboch rodičov, prípadne iných oprávnených osôb.

 

Ešte horšia situácia je v Paríži, kde prvým výnosom socialistického primátora (inak dlhoročného vegetariána) vznikol prísny stravný apartheid. Živočíšna strava smie byť podávaná iba v oddelenej časti reštaurácií, pričom aj prísun tejto poburujúcej stravy nesmie prechádzať cez normálnu (vegetariánsku) časť reštaurácie. Odkedy sa aj do Francúzska preniesla slintačka a krívačka, je každá nevegetariánska reštaurácia povinná zabezpečiť dezinfekčné vane alebo rohože napustené dezinfekčnou látkou, cez ktoré musí prejsť každý hosť pri príchode aj odchode z reštaurácie.

 

Podobná situácia hrozí aj v Nemecku, kde iba hrozba nebezpečnej historickej paralely zabránila prijatiu zákona, podľa ktorého by museli milovníci mäsovej stravy nosiť jasné označenie.

 

Kuchárske knihy musia pri všetkých mäsových receptoch uvádzať aj vegetariánsku verziu. Firma, ktorá ako prvá pochopila nové potreby doby, je McDonald, ktorá klasický hamburger nahradila novým produktom McVeget.

 

Nová situácia sa transparentne prejavila aj vo sfére reklamy. Mäsové výrobky sú všeobecným nariadením Európskej únie vyňaté z povolenej reklamy. V niektorých štátoch úplne zakázali reklamu na mäsové výrobky, mäsokombináty a distribútorov mäsa. Liberálnejšie štáty síce reklamy umožnili, ale bez explicitného zobrazenia zvierat, ich častí mäsových výrobkov. Takmer všade na svete musí byť pri reklame na mäso explicitné upozornenie, že jedenie mäsa spôsobuje smrteľné ochorenia.

 

Avšak už aj druhá strana prijala vyhlásenie vojny a chystá sa na dlhú partizánsku obranu. V Lyone došlo k podpísaniu historického spojenectva medzi prívržencami beafsote, fajčiarmi a pijanmi absintu a prijatiu spoločného postupu. Časť parížskych reštaurácií na protest proti diktatúre asketizmu prijala všeobecnú deklaráciu slobôd, zahrňujúcu slobodu konzumácie mäsa, mäkkých drog a francúzskej pop music, bratstva poživačníkov, bohémov a lenivcov a rovnosti všetkých kalórií. Hnutie nazvané Delikatesse sa začína šíriť po všetkých krajinách Európy a svoju pobočku už otvorilo aj v bratislavskom piatom obvode, kde sídli pod hlavičkou súkromného klubu poskytujúceho erotické služby.

 

Nová situácia zapríčinila rozmach mäsovej kriminality, ktorá spôsobila nečakané situácie. V krajinách s najtvrdšími protimäsovými opatreniami musela polícia umiestniť hliadky okolo útulkov zvierat a manažmenty organizácií pomáhajúcich opusteným zvieratám sa ocitli pod tvrdým tlakom mäsomafie. V niektorých krajinách východného bloku museli zabezpečiť aj policajnú ochranu prosektúr. Čierny trh s mäsom bol, samozrejme, zdrojom obrovských príjmov pre bossov mäsomafie, ale aj cestou rozširujúcou niektorých už takmer zabudnutých parazitov ako pásomnica. Preto museli vycvičiť špeciálnych psov, ktorí na hraniciach vyňuchávali mäsové kontrabandy a treba povedať, že boli oveľa učenlivejší ako ich zvierací kolegovia – špecialisti na drogy.

 

Policajné oddiely takmer vo všetkých štátoch prečesávali vidiek, aby odchytili pokútnych chovateľov domácich zvierat, z ktorých sú zatiaľ vyňaté mačky a psy. Aj u nás na Slovensku nedávno rozvíril hladinu verejnej mienky prípad troch stredoškolákov, ktorým hrozili až trojročné tresty odňatia slobody za nedovolené prechovávanie domáceho zvieraťa – títo dvaja chlapci a jedno dievča sa hrali na ulici s jahniatkom.

 

Najtvrdší propagátori nemäsovej kultúry sú za zakázanie umeleckých diel a produktov pop music, kde sa nejakým spôsobom akcentuje jedenie mäsa a lov (Biela veľryba, Starec a more, Veľká žranica, Lovec jeleňov, Meat Loaf), pretože podľa nich reprezentujú ideológiu, ktorá je zrovnateľná s fašistickou a poukazujú na paralelu bitúnku s koncentračnými tábormi.

 

Zdá sa, že civilizácia sa nezvratne približuje k vegetariánskej kultúre. Tento prechod bude mať nepochybne aj sociologicko-endokrinologické následky: je známe, že mäso obsahuje mužské hormóny a spôsobuje agresívnejšie správanie jednotlivca a naopak, obľúbené potraviny vegetariánov, ako tofu, zvyšujú hladinu estrogénu v tele plodu. Možno sa následkom radikálnej zmeny stravovacích zvyklostí ľudstvo začne posúvať smerom k „ženskej civilizácii“ a matriarchátu. Cui bono? Komu je to na osoh? Kto v svetle týchto faktov spôsobil epidémiu chorôb dobytka? Odpovedí sa však, zdá sa, nedočkáme, ale nie je vylúčené, že heslo „cherchez la femme“ dostane nový, nečakaný význam.