Mal som päť rokov. Bývali sme ešte u starých rodičov, lebo do vlastného domu sme sa mali presťahovať až ďalší rok. Ráno som vyšiel z izby a na chodbe bolo veľa vreciek s múkou, ryžou, cukrom. „Bude vojna,“ vysvetlila mi babka. Hovorila to pokojným hlasom. Jednu vojnu zažila, brala to pragmaticky. Ide vojna a tak treba urobiť zásoby.

 

Na Hlbokej ulici v Ivanke sa dosť stavalo  a na ceste boli kopy sivomodrých kvádrov. Vyškriabal som sa na jednu a snažil som sa s červenožltým hračkárskym námorníckym ďalekohľadom značky Směr zazrieť stíhačky, ale lietali príliš rýchlo. Směle běr hračku Směr.

 

Potom prišiel z mesta otec. Nehovorili sme Bratislava ani Blava, bolo to skrátka mesto. „V Bratislave je kopa mŕtvych,“ povedal. Vážne a veľmi ticho. To sa na neho nepodobalo.

 

Potom boli majstrovstvá sveta v hokeji a Čechoslováci vytrieskali Rusov. Na ulici sa rozhoreli ohne, ľudia do nich v eufórii hádzali všetko možné. Aj mama hodila novú šatku, aj keď ju hokej nezaujímal. To som nevidel, hovorili mi o tom.

 

Doma padalo aj slovo previerky. Otec nimi prešiel, asi skôr kvôli tomu, že bol ako novinár mladý, robil vo Večerníku a politickými témami sa nezaoberal. Bol v podstate komunistický idealista oveľa neskôr som s prekvapením zistil, že komunizmus považuje v zásade za dobrý. Nikdy však nekolaboroval s režimom, písal obľúbené súdničky a reportáže. Mne múdro štepil takmer až disidentskú výchovu a 21. august 1968 v nej hral podstatnú úlohu. Je to – okrem rozvíjania lásky k prírode – zásadná vec, za ktorú mu vďačím.