| hudba - moje kapely |


môj obľúbený obchod

home | čo mám nové | hudba | písanie | iné aktivity | fotoalbum
download | kontakt | myspace | myspace - quasimondo | celkom iný beat

pokračovanie z prvej strany

< cyklus (1982) >

V DKP si ma zopár ľudí všimlo ako slušného flautistu (a hlavne jediného v Bratislave), a tak mi v štvrtom ročníku gymnázia hodil lano klávesista Ďuro Strhan zo skupiny Cyklus. Cítil som to ako veľký kompliment, lebo Cyklus bola zabehaná a uznávaná skupina s jasnou (aj keď nie veľmi originálnou) víziou. Hrali jazzrock coreovsko-hancockovsko-českého typu. Dostal som sa zrazu do ozajstnej kapely, kde sa písali noty, nacvičovali unisóna a bolo treba počítať takty. Strhan, autor väčšiny skladieb, nešetril akordmi, orlím zrakom strážil všetko, čo sa v hudbe dialo a vedel aj pekne zdrbať -  keďže nemal takmer žiaden zmysel pre humor, išlo mu to veľmi dobre a držal si tým pádom od nás odstup.

Keď sa človek v hudbe vyvíja, nemyslím, že to ide lineárne. Zrazu, náhle sa dostane do ďalšieho levelu, potom v ňom funguje dlhšiu dobu a keď pracuje, dostáva sa prudko vyššie, aj keď dva dni predtým si možno myslel, že sa len motá na mieste. Cyklus bol môj druhý level.

V kapele boli dvoje klávesy - Strhan so svojím naozajstným elektrickým klavírom Fender Rhodes (väčší model s 88 klávesmi), ktorý, keď sme nosili aparatúru, sme nemali až tak  radi (ale, našťastie, nebolo to veľmi často), a Ivan Poljak s organom. Synťáky si vtedy mohol u nás dovoliť málokto v našej cenovej skupine. Na ručne vyrobenú bezpražcovú basu hral Ctibor Gabaš a na bicie Ľubo Krippel. O päť rokov neskôr, keď sme boli vo Vojenskom umeleckom súbore a ja som mal vážne osobné problémy, ma Ľubo zobral na svoj ostrovček, kde sa dalo veľmi príjemne žiť.

S Cyklusom sme asi dvakrát hrali na Kultúrnom lete 1982, presne tam, kde som rok predtým vystupoval s DKP (pozri predchádzajúcu stranu). Skúšali sme v základnej škole na Sibírskej ulici. Bolo mimoriadne teplé leto, ale nad tými notami sme to nejako nevnímali. Moje odobie s Cyklusom netrvalo dlho - jedny prázdniny, ale skúšky sme mali takmer denne.

 

Propagačná fotka. Dole (zľava): Krippel, Strhan, ja. Hore: Gabaš, Poljak.

Po nečakane úspešnej maturite v roku 1982 som si doma našiel tenorový saxofón. Otec mi ho kúpil ako dar od miestneho zábavového muzikanta zo skupiny Bezmenní, ktorú zlé jazyky premenovávali na Bezcenní. Hneď som začal cvičiť. Spočiatku to nešlo. Hmaty som poznal z flauty, ale filozofia nástroja je úplne iná. Otcov kamarát, ktorý hral v dychovke, mi ukázal, ako sa do toho fúka a odvtedy som nemal problémy. Doteraz hrám s takým istým nátiskom a nemyslím si, že by sa to malo zmeniť.

Desať dní po tom, čo som zobral saxofón do ruky prvýkrát, sme hrali s Cyklusom na festivale v Bojniciach. Nemal som trému a mám pocit, že prúser to nebol. Aspoň nie väčší, ako keby som na ten tenor vôbec nezahral.  Aj sme dostali cenu poroty či čo, tak sme potom ešte hrali v Nových Zámkoch a ešte kdesi. Pamätám si, že tam bola aj skupina OK Band a slovenský funk Band Tatranci, ktorý sa potom premenoval na Termit. Na bicích hral Ďuro Bilčík a vtedy v autobuse som tuším prvýkrát počul funk jazz.

Potom som z Cyklusu odišiel. Oblúkom som sa dostal k Led Zeppelin a zacnelo sa mi po bigbíte. Spriatelil som sa s gitaristom Petrom Penthorom, ktorý bol pre mňa ako druhý brat a navyše mal naozajstný Gibson Les Paul. Založili sme zaujímavú kapelu: Druhú gitaru hral Maťo Ďurinda, bicie Tomáš Krnáč, spieval Robo Stanke, basista bol nejaký Sojka, toho som moc nepoznal. Po dvoch - troch skúškach zvyšok Tublatanky zakázal Ďurindovi účinkovať v inej kapele, tak sme to zabalili.

Nakoniec to dopadlo tak, že Peter a Robo založili kapelu so Sergejom Michaličom. Na bicích hral Vlado Mrázko. Volala sa Vabank a keby vydržali, určite by mal Team ťažšiu prácu v tej svojej poprockovej sfére.

strana 3

1 | 2 | 3 | 4