| hudba - moje kapely |


môj obľúbený obchod

home | čo mám nové | hudba | písanie | iné aktivity | fotoalbum
download | kontakt | myspace | myspace - quasimondo | celkom iný beat

pokračovanie 2. strany

< faun (1982 - 1984) >

Po nástupe na vysokú školu (hudobná veda na FFUK) som sa, samozrejme, etabloval v kaviarni Krym. Často sem chodil aj Ďuro Strhan, večný študent, ktorý sa niekoľko rokov motal na Teórii kultúry, kapelník bývalého Cyklusu. Na jeseň 1982 ma oslovil, či by som s ním nešiel hrať do jeho novej skupiny. Čo by to malo byť? - pýtam sa. No, pop jazz so speváčkou, povedal hrdo. Všetko spievané veci, žiaden jazzrock. Moje skladby. Ako človek prinavrátivší sa do bigbítu som sa zatváril neurčito, ale, napokon, nemal som inú prácu, keďže naša "superskupina" s Petrom Penthorom nevyšla. A saxofón zasa nie je žiaden rockový nástroj a nemal som veľmi na výber. Tak som to zobral a s odznakom Led Zeppelin na klope menčestrového saka vysokoškolského intelektuála som sa vrhol do funku.

Hneď od začiatku to bola vysoko profesionálna záležitosť. Dostal som noty, naučil som sa party. Speváčka bolo dievča zo Stupavy, istá Oľga Záblacká. Predtým spievala iba párkrát, nemala svoju kapelu. Na bicích hral jej vtedajší priateľ Ďuro Bilčík, ktorý už mal s funkom skúsenosti, hral v rómskom funk bande Tatranci, neskôr sa prekrstili na Termit. S Oľgou boli taký milý, veselý pár. Basistu Miša Dúžeka (budúceho Oľginho partnera a manžela) sme zohnali až po mojom nástupe do kapely. Na perkusiách hral Vlado Mrázko. Juraj niečo vymýšľal aj s vokalistami, mihli sa tam dvaja - spevák a speváčka. Už sme naplno cvičili, keď sa nám zachcelo gitaristu. Oslovili sme Sergeja Michaliča, tiež čerstvého prváka na Filozofickej fakulte,  a na počudovanie do toho išiel, aj keď nikdy nebol žiaden funkista (čo, napokon, nebola ani Oľga).

Vtedy bola vlna funku veľmi silná a v Bratislave hralo niekoľko dobrých kapiel tohto štýlu. Tento fenomén si zaslúži podrobnejšie zmapovanie (a raz to možno urobím). Hrali sme na niekoľkých prehliadkach a súťažiach amatérskych skupín, dostali sme aj nejaké ceny. Fotky sú z vystúpenia v Dome kultúry na Vajnorskej ulici (1983). To som mal presne 20 rokov.


Zľava: Vokalista (meno si nepamätám), Oľga, Sergej, dvadsaťročný ja.


Sergej


Hore: Mišo Dúžek, dole - Juro Bilčík


Oľga a Vlado Mrázko

Z Faunu sa nečakane rýchlo stala partia priateľov. Trávili sme spolu veľa času pred skúškami aj po skúškach a usilovne sa zabávali - v kaviarňach (špeciálne sme mali radi Savoy bar v bývalom Carltone), v bytoch, Oľginom prenajatom domčeku v Trnávke (kde bývala s druhou Oľgou - Frečkovou, neskôr Valentovou) alebo u mňa - mojich rodičov v Ivanke. Veľkú úlohu zohrala Oľga so svojou nekomplikovane srdečnou povahou. Dokonca aj Strhan, ktorý bol zaštepený proti humoru, sa občas nechal strhnúť na blbnutie (pozri obrázok). Bežne sa stávalo, že som prišiel do domčeka na žúr a zotrval som niekoľko dní, ostatní členovia skupiny sa tam, samozrejme, vyskytovali tiež.

Počúvali sme veľa hudby a rozprávali sa o nej.  Vtedy som sa navigoval na cestu, ktorú som už v zásade neopustil. Moje preferencie obrátili úplne iným smerom. Intenzívne som začal počúvať funk, pop jazz, fusion, soul. Zamiloval som sa do čiernych groovov. Zrazu som začal rozumieť jazzu.

Po vyhodení vokalistov prišlo k prvej personálnej výmene - na gitaru sme zobrali Petra Penthora, ktorý bol podstatne funkovejší ako Sergej. Strhan ho do kapely oslovil ako prvého, len vtedy príliš vymýšľal, ale mal de facto právo prvej noci. Sergej to niesol ťažko a takmer pätnásť rokov s nikým z nás neprehovoril. Je zvláštne, že s Penthorom zostali veľkí priatelia a spolu mali neskôr veľmi dobrú poprockovú skupinu Vabank.

S Faunom sme sa dostali aj do televízie, do Televízneho klubu mladých. Bolo to pre mňa, veľmi dôležité nahrávanie. Ako nie veľmi skúsený saxofonista som sa "zamotal" v jednom sóle. "Zavoláme Doda", dohodli sa zvukári. Prišiel bradatý muž s tenorsaxofónom Selmer Mark VI. a inkriminované sólo nahral asi za päť minút. Krásne, neuveriteľne "americky". Utrpel som ťažký šok a mal som chuť pri odchode z budovy ten môj kus plechu hodiť do smetiaka. Ten chlapík bol skvelý. Volal sa Dodo (Ľudovít) Krajčovič a hrával v bratislavských jazzrockových kapelách. V  tom čase pracoval na nejakom fleku v televízii a cvičil sedem hodín denne. Pochopil môj duševný stav a vytiahol ma na kávu do bufetu. V priebehu pol hodiny mi dal svoje know-how, čo sa týka hubíc a prstokladov vo vysokých polohách. Ja som mu zasa vysvetlil flautové hmaty. Začal som cvičiť vysoké tóny a tie Dodove hmaty používam dodnes.

S Dodom sa vídam zriedka, ale pravidelne. Stal sa z neho asi najlepší opravár saxofónov a fláut na území Čiech a Slovenska, urobil si aj certifikát - je autorizovaný servisman renomovanej japonskej firmy Muramatsu, ktorá robí špičkové flauty. Opravár je asi slabé slovo, on tým nástrojom dáva niečo, čo predtým nemali. Neviem, ako by som hral, keby tu nebol. Toto je Dodo v roku 2000. Za ním je kamarát Yossarian.

Dodatok (2007): 22. januára mi Nikolaj Nikitin poslal šokujúcu SMS: Dodo Krajčovič zomrel. Kamaráti mu už dávnejšie hovorili, že by mal ísť na vyšetrenie a robiť niečo so svojou životosprávou. Veľa fajčil, nehýbal sa, popíjal. Veľa pracoval. Dvadsiateho druhého januára je podľa waleských odborníkov najdepresívnejší deň roka. Navyše bol najvyšší záťažový stupeň. Dodo dostal ťažkú mozgovú porážku. Našťastie netrpel ani chvíľu. Bude mi za ním veľmi smutno. Keď tak na to pozerám, toto spomínanie je plné mŕtvych (pozri aj ďalej).

Prvýkrát sa skupina Faun zakývala, keď Ďuro Bilčík išiel v roku 1984 na vojnu. Síce bol v Bratislave, vo VUSe, ale predsa len to bola komplikácia. Jeden koncert v A divadle na ulici Za rampami (pri Záhradníckej ulici) sme odohrali s "najatými" ultraprofíkmi - gitaristom Jurajom Burianom, naším kamarátom, s ktorým sme pravidelne žúrovali. Ďuro si doviedol aj bubeníka Jana Fabrického. Okrem nás tam hral Esprit Band Paľa Kozmu.



Potom sme hrali ešte na festivale politickej piesne v Martine. Ja viem, to by sa nemalo priznávať, ale hrali sme tam, čo už. Dokonca som napísal taký priblblý text, nič proti ničomu. Komunisti ma nemohli obviniť a moji kamoši disidenti tiež nie. Napokon, väčšina z tých kamošov boli marxisti (pozri ďalšu stranu).

V Martine mi zakázali kostým, ktorý som mal požičaný od Oľginej spolubývajúcej Mariany (pozri na fotografii vyššie). Páčil sa aj speváčke Marcele Březinovej z OK Bandu. Z niektorými členmi tejto kapely totiž komunikovali niektorí členovia našej kapely. Mariana mala tie handry od nejakého kamoša Araba. A tuším som nebol sám zakázaný, lebo Mišo Dúžek sa tiež vyobliekal. Na toto vystúpenie pustili aj Ďura Bilčíka a zavolali sme Paľa Beku, môjho spolužiaka z hudobnej vedy a člena vtedy preslávenej skupiny Banket. Mal totiž synťák. Myslím, že to bolo posledné vystúpenie skupiny Faun. Juraj Strhan hneď nato konečne skončil školu a živil sa v kadejakých kšeftových kapelách. Popri tom usilovne študoval kompozíciu a písal skladby, ktoré už patrili skôr do vážnej hudby.

Prvého apríla 1989 zhorel v aute pri autohavárii, keď hrali s kapelou v Nemecku. S ním zomrel aj môj ďalší kamarát, gitarista Paľo Ruček. V aute bol aj bubeník z Cyklusu Ľubo Krippel, ten vyviazol s rozbitou hlavou a pár stehmi.  


Poslal som linku na túto stránku Oľge Záblackej a ona si pospomínala na nejaké fragmenty z nášho vtedajšieho života. Tu sú:

K súťaži politickej piesne v Martine:
Ten text sme napísali spolu, aj keď ty si prispel viac. Hovorili sme si - urobme text o detstve, bude to čisé a nebudeme sa musieť tak veľmi hanbiť.  V podstate sa nám protivilo, že tam ideme, ale chceli sme, aby o nás vedel svet.
Veľmi nás urazilo, že ten festival vtedy vyhral Ventil RG, lebo hrali príšerne!
Ale mali nejaké výstredné kostýmy... Ich neviem prečo neprezliekli. Mám odtiaľ fotku v takých čiernych šatôčkach a klobúčiku. Potom sme sa museli prezliecť.

Bilčík spoznal Miska na ľudovej konzerve na Ahojke. Občas tam jamovali aj s Ďurom Kalászom.
Juraj prišial a povedal mam super basáka. Výborne hrá a je to výborný chalan.
(To sa teda nemýlil:-)

Možno keby sme viac popracovali a nerozpadli sa niekam by sa to ešte posunulo.

Bolo srandovné, ako som sa snažila svoj nežný hlas zhrubovať aby som vyzerala jazzovejšie.

Inak Sáva Popovič to má doteraz nahraté. Vraj to vtedy veľmi obdivovali, lebo takú hudbu v Bratislave dokopy nik nehral.
Prví boli Tamis a potom Tatranci, Esprit a ďalší.

Na A divadlo nemám dobré spomienky, lebo som sa absolútne nepočula a spievala som strašne falošne.

Juraj Strhan mal suseda, ktorý mu stále meral intenzitu zvuku a hlásil to na národný výbor. Obložil si teda klavír matracmi, lebo rád a veľa cvičil. V podstate stále len hral. Miloval ten svoj nástroj. Keď sa potom osamostatnil, nikdy nemal peniaze. Večne si varil špagety. Keď bolo dobre s omáčkou, keď zle, tak bez.

Takmer po každej skúške sme šli k nám do domčeka a vždy som niečo ukuchtila, aj keď nebolo z čoho. Raz zaklopal pán Brunko (domáci) a dal mi zväzok redkvičiek. Vznikla z toho ružová redkvičková polievka. Cibuľa, múka, mlieko, kolieska redkvičiek.
Keď sme nemali čo jesť, potešil aj recept, ktorý sme sami vymysleli. Zmiešali sme kečup, horčicu a cibuľu a túto úžasnú pochutinu sme si natierali na hrianky. To sme objavili raz na party u Sergeja. Vtedy sa s nami ešte rozprával.
Boli sme dobra partia a mali sme sa radi. Bolo to pekné obdobie. Muzikantsky sme boli možno každý z inej dediny, ale boli sme mladučkí a neskúsení. Ja najviac.

strana 4

1 | 2 | 3 | 4