| hudba - moje kapely |


môj obľúbený obchod

home | čo mám nové | hudba | písanie | iné aktivity | fotoalbum
download | kontakt | myspace | myspace - quasimondo | celkom iný beat

pokračovanie z 3. strany

< ad acta (1984 - 1985) >

Textár Faunu Tóno Pižurný, v tom čase bol môj blízky priateľ, s ktorým som prežil veľa bohémskych akcií, ma zoznámil s básnikom Milošom Žiakom a tiež sme sa skamarátili. Chodili sme do krčiem, hlavne do kultového Michala. Tu som o ňom napísal dvojdielny článok. Spočiatku som sa tých intelektuálov a literátov trochu bál - boli hluční, strašne vášnivo debatovali a hrozne sa hádali o veciach, ktorým som nie celkom rozumel. Dôležité však bolo, že Miloš v roku 1984 zakladal kapelu s Ivanom Štulajterom. Miloš bol ideológ a textár, Ivan skladal hudbu, hral na gitare a spieval. Oslovili ma na spoluprácu. V tom čase som objavil King Crimson, zamiloval som sa do platne Discipline, išla z nej neuveriteľná message. Ivan mi pustil Talking Heads, ktorí boli v tom čase vo funkovom období, a to ma chytilo tiež, aj keď nie tak ako Crimson. Skupinu sme pomenovali Ad Acta a bola to, myslím, naozaj vážna vec, skutočná slovenská alternatíva, ktorá vedela, čo má hovoriť a mala aj schopnosti povedať to presvedčivo. Aj keď sa hovorilo, že sú to zveršované Marxové tézy.  Obaja protagonisti, Ivan aj Miloš, sa z osídiel ľavičiarstva úspešne vymanili a dnes sa im darí dobre.

Dušan Taragel je autorom sleeve-note k spomienkovému albumu Ad Acta, ktorý si Ivan Štulajter, už ako redaktor Rádia Slobodná Európa, nahral v roku 2002. Tento text dôkladne mapuje históriu kapely, tak ho so súhlasom autora uverejňujem. Fotopríloha je na konci textu.

Každé slovo v sebe tají príbeh svojho vzniku. Rovnako je to aj v hudbe: každý takt, fráza alebo akord majú v sebe zakódovanú svoju minulosť, často veľmi vzdialenú a nezrozumiteľnú. Keď postúpime trocha vyššie, od slov k vetám, od akordov k pesničkám, zistíme, že aj tu funguje dvojité kódovanie - jedno, ktorému rozumieme hneď, na prvé počutie a druhé, ktoré treba objaviť a dešifrovať.
15 pesničiek, nachádzajúcich sa na tomto albume, má tiež svoju históriu. A tá sa odohráva v úplne inom štáte, než žijeme dnes, a v úplne inom čase. Štát sa volal Československá socialistická republika a čas by sme mohli orámcovať rokmi 1983 až 1985. Hlavnými hrdinami sú dvaja ľudia, ktorí v istej chvíli spojili svoju energiu a talent, aby vytvorili a zrealizovali projekt hudobnej skupiny Ad Acta.
Ono sa to pekne povie - vytvoriť a zrealizovať. Dnes, keď chce niekto niečo vytvoriť alebo zrealizovať, je limitovaný len peniazmi. V čase, o ktorom budem hovoriť, nebol problém len v peniazoch, ale bol potrebný aj súhlas. Blahosklonné povolenie. V ČSSR fungoval takzvaný reálny socializmus a kto chcel s niečím vyliezť na verejnosť, potreboval odobrenie od kompetentných úradov.
Keď v roku 1982 zomrel Leonid Iljič Brežnev, vládca Sovietskeho zväzu, málokto čakal, že sa niečo zmení. Na jeho miesto nastúpil Jurij Andropov, bývalý šéf KGB. Po roku ho sklátila rakovina a na jeho miesto nastúpil Konstantin Černenko, tiež vetchý starec. Prijal niekoľko delegácií, potriasol si s nimi rukou, a potom zomrel aj on. V novinách sa písalo o nečakanom odchode, no jeho chorobopis mal 10 strán a podľa neho bol fakticky mŕtvy už v roku 1972.
Zatiaľ čo v Kremli zomierali starci, v Československu začal pohon na rockové skupiny. Nejaký snaživý funkcionár sa vyplašil z názvu "Nová vlna" a veľa muzikantov muselo po škandalizačných článkoch v novinách ukončiť svoju živnosť. Vladimír Mišík, Pražský výběr a desiatky menej známych kapiel sa odrazu ocitli bez zriaďovateľa a na ulici. Ohlásené koncerty a gramoplatne boli zrušené, jediný muzikantský mesačník Melodie zmenil redakciu a začal písať o dychovkách.
Keď sa v novembri 1983 Ivan Štulajter, robotník v Slovnafte, ženil, jeho svedkom bol Miloš Žiak, študent Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ráno, pred svadobným obradom, keď sa obaja pozbierali z opice, zahral Ivan Milošovi svoje prvé pesničky. Miloš zbystril pozornosť. Ivan sa už dlhšie venoval hudbe, ale zatiaľ to boli len neurčité pokusy, jamovanie s kamarátmi spojené s pitím lacného vína. Teraz to boli hotové veci, ktoré mali hlavu a pätu, boli autentické a hlavne iné. Mali len jednu chybu - chýbal im slovenský text.
Miloš Žiak mal za sebou svoju prvú knihu - básnickú zbierku Oheň až požiar a okrem nej množstvo ďalších básní, recenzií a provokačných textov, uverejnených kde sa len dalo. Vypočítať všetky jeho aktivity je z priestorových dôvodov nemožné, spájalo ich však jedno - odpor ku komunistickým štruktúram, ako ich on nazýval. Ivanove pesničky akoby čakali na Milošove texty.
Najprv to bola len kazeta, na ktorú Ivan nahral svoje skladby, s akustickou gitarou a blabla textami. Vypočuli sme si ju všetci a bolo jasné, že sa vynoril skladateľ. A čo bolo prekvapujúce - aj interpret, pretože Ivan sa dovtedy ako spevák príliš neprejavoval. Keď Miloš dodal prvé texty, vznikla ďalšia kazeta a už pri prvom vypočutí to fungovalo. Texty sa spojili s hudbou. A aj nahluchlý človek by pochopil, že nejde o folkové pesničky, ale o materiál, vhodný pre kvalitnú, dobre zohratú kapelu.
Takže začiatkom roka 1984 vznikol nápad založiť hudobnú skupinu. Začalo sa zháňanie dobrých muzikantov, vybavených kvalitným nástrojom a aparátom. Začalo zháňanie skúšobne, kde by sa pesničky dali nacvičiť. A začalo sa zháňanie zriaďovateľa. Za komunizmu si bez povolenia nikto ani len hlasnejšie neprdol, takže muselo ísť o spoločenská organizáciu, na takéto aktivity určenú. Ňou sa napokon stalo Obvodné kultúrne a spoločenské stredisko (ObKaSS) v bratislavskej Trnávke, ktoré poskytlo svoje priestory.
S muzikantmi to bolo rôzne. Väčšina záujemcov disponovala veľkou chuťou hrať, no nemali poriadny hudobný nástroj a len minimum skúseností a schopností. Základná zostava sa napokon vykryštalizovala z funkovej skupiny Faun, odkiaľ prišiel saxofonista Marian Jaslovský, basgitarista Michal Dúžek a bubeník Vlado Mrázko. Na gitaru hral František Strempek, ktorý aj časť vecí zaranžoval. Skupina ešte stále nemala názov, no ten prišiel počas jedného posedenia v krčme v Trnávke a jeho autorom je Marian Jaslovský: Ad Acta.Miloš Žiak v začiatkoch fungovania Ad Acta pôsobil aj ako manažér skupiny, niečo ako šedá eminencia v pozadí. Využíval všetky svoje styky, skúsenosti a známosti, aby sa projekt dal do pohybu a prekonal všetky komplikácie a prekážky. Časť muzikantov lanáril na Filozofickej fakulte, kde vtedy niektorí študovali (Jaslovský a Strempek). Texty dával čítať rôznym ľuďom, aby sa vytvorila vhodná pôda na ich schválenie. V roku 1983 vyšli z FF UK aj prví absolventi teórie kultúry a nastúpili na pracovné pozície v rôznych kultúrnych inštitúciách, čo napokon otvorilo cestu do ObKaSSu v Trnávke. Kým Ivan budoval hudobnú stránku projektu, Miloš organizoval, loboval a zháňal.
Hudbu Ad Acta je žánrovo veľmi ťažké zaradiť. Nešlo o žiadny pop alebo čistokrvný rock. Dokonca by sa dalo povedať, že Ad Acta bola intelektuálska, elitárska kapela, vo svojom zvuku a aranžmánoch ovplyvnená skupinami ako Talking Heads či King Crimson. Texty boli tiež intelektuálske a Miloš v nich bez zábran používal slová a výrazy, ktoré v populárnej hudbe nikdy použité neboli, takže občas sa zdalo, že Ivan spieva z nejakej filozofickej príručky. Nikomu to však nevadilo, pretože v tých časoch bolo ozvučenie koncertov také zlé, že textom tak či tak nikto nerozumel.
Celý rok 1984 sa stabilizovalo obsadenie skupiny. Pred prvým koncertom odišiel Michal Dúžek k Vašovi Patejdlovi a na jeho miesto nastúpil klávesista Laco Kiprich, ktorý hral basy. Ako druhý gitarista nastúpil ďalší dôležitý človek: Vlado "Jerzy" Jurča, ktorý dodal tú naozajstnú gitarovú šťavu a popri Jaslovskom a Mrázkovi sa stal stabilným členom skupiny. Na perkusie pribudol Peter Jurkovič a príjemným spestrením vizuálnym a zvukovým sa stala vokalistka Adriana Záhorcová.
S koncertovaním to bolo rôzne. Komunistickí funkcionári si dávali veľký pozor, aby im aktivity mládeže neprerástli cez hlavu. Jednou z mála možností boli súťaže a prehliadky amatérskej tvorby. Rôzne kolá tzv. politickej piesne (obvodné, mestské, okresné, krajské, atď.) boli začínajúcimi skupinami s radosťou využívané ako príležitosť, kedy mohli aj tí najväčší amatéri vystúpiť na verejnosti, často prvý a poslednýkrát.
Za spojením "politická pieseň" si hneď nemusíte predstavovať piesne o Prvom máji či Víťaznom februári. Päťdesiate roky boli dávno preč a komunisti vedeli, že takéto pesničky by im mládež do kultúrnych stredísk rozhodne nepritiahli. Takže politická pieseň bola napríklad aj taká, kde sa spievalo proti fajčeniu, o životnom prostredí, alebo sa trocha kritizovali dobové nešváry ako alkoholizmus, úplatkárstvo a rodinkárstvo. Rockové skupiny najradšej spievali o životnom prostredí, alebo bojovali za mier hardrockovými gitarami.
Už si nepamätám, kedy Ivan a Ad Acta prvýkrát vystupovali so samostatným programom. S istotou viem, že to bolo v ObKaSSe v Trnávke. Prišlo veľa ľudí, pretože Miloš šíril tichú propagandu, že sa niečo chystá, čo bola v tých časoch najúčinnejšia reklama. Ohlas bol tiež dobrý, pretože amatérska skupina v osemčlennom obsadení, s dobre vystavanými pesničkami a chytľavými refrénmi pôsobila ako malé zjavenie. Do konca roka 1984 bolo tých koncertov niekoľko, jeden aj v Čechách, na festivale Vysočina v Havlíčkovom Brode.
V roku 1985 sa opäť zmenilo personálne obsadenie. Odišli Fero Strempek a Laco Kiprich. Na basgitaru som prišiel hrať ja. Ivan doplnil repertoár o niekoľko nových pesničiek, v niektorých starých sa zmenil aranžmán. Miloš Žiak medzitým ukončil štúdium a zaradil sa do pracovného procesu v reálnom socializme, čo mu prinieslo nové podnety, nové myšlienky a nové starosti, takže svoju pozornosť začal presúvať inam a osud Ad Acta nechal v Ivanových rukách.
Opäť to bolo niekoľko samostatných koncertov v Bratislave, jedno alebo dve vystúpenia na nejakých prehliadkach a napokon asi najväčší úspech Ad Acta - vystúpenie na Gitariáde v bratislavskom PKO, v spoločnosti profesionálov ako Michal Pavlíček s Bárou Basikovou, na úsvite vzniku skupiny Stromboli.
A to bol vlastne koniec. V normálnych pomeroch by kapela ako Ad Acta zaliezla do štúdia a nahrala svoj prvý singel alebo album. V komunistickom Československu aj špičkové profesionálne skupiny čakali na nahranie a vydanie albumu dva alebo tri roky. Amatéri nemali šancu. Energia, ktorú do projektu Ad Acta napumpovali Ivan s Milošom, sa začala pomaly vytrácať. Všetky možnosti boli vyčerpané a ďalší rok hrať starý repertoár už nemalo zmysel. Miloš sa pustil do písania filozofických traktátov a hľadania iných možností, ako nabúrať staré štruktúry. Ivan zistil, že keď chce, dokáže si texty písať aj sám. Zo zostavy Ad Acta si nechal len Vlada Jurču, založil skupinu Kyklop.
A to je z mojej strany všetko.

Dušan Taragel, jún 2002.

Zloženie 1: Ivan Štulajter - spev, František Strempek - gitara, Michal Dúžek - basgitara, Vlado Mrázko - bicie, Marian Jaslovský - saxofón, flauta, Peter Jurkovič - perkusie, Adriana Záhorcová - vokál

Zloženie 2: Ivan Štulajter - gitara, spev, Vlado Jurča - gitara, František Strempek - gitara, Vlado Mrázko - bicie, Marian Jaslovský - saxofón, flauta, Laco Kiprich - bass keyboard, Peter Jurkovič - perkusie, Adriana Záhorcová - vokál

Zloženie 3: Ivan Štulajter - gitara, spev, Vlado Jurča - gitara, Dušan Taragel - basgitara, Vlado Mrázko - bicie, Marian Jaslovský - saxofón, flauta, Peter Jurkovič - perkusie, Adriana Záhorcová - vokál


Ťažko k tomuto Dušanovmu textu niečo dodať. Hádam iba to, že v ObKaSSe v Trnávke pracoval jeden sympatický chalan, môj rovesník, ktorého sme považovali za akúsi súčasť skupiny. Volal sa Sveťo Bombík a onedlho sme sa spriatelili, lebo sa s rodičmi presťahovali do môjho bydliska, Ivanky pri Dunaji a často zašiel na kus reči a muziky a pohár vína. Keď som sa odsťahoval z Ivanky, prestali sme sa vídať, aj on sa oženil. Patril k dôležitým aktérom revolúcie, založil Slovenský Inštitút pre medzinárodné štúdie a bol jeho riaditeľom. V roku 1995 išiel autom domov. Mal haváriu, ktorú neprežil.

 
Vľavo ja, vpravo Sveťo Bombík, odvrátený Štulo.


Moderátor festivalu v Havlíčkovom Brode bol slávny rocker František Ringo Čech, autor textu My máme parní stroj, úžasné síly zdroj. Vľavo je Ivan Štulajter, ktorý má v očiach výraz typu "môj čas ešte príde!"  


Mal som 21 rokov a účes z vojenskej katedry.



Ano, aj my sme bojovali za mier. Rockom!


Bolo obdobie novej vlny. Takto srandovne sme sa obliekali.


Vľavo Fero Strempek, zakladajúci člen Ad Acta. Dnes hrá blues. Dobre.


V našej skúšobni,. Tuším nás vtedy brala telka, tak som sa učesal. Potom sme mali koncert. Asi ten premiérový, o ktorom píše Taragel.


So Sveťom Bombíkom sme sa kamarátili. Na Silvestra 1984 pred polnocou sme sa vybrali aj s inými  mojimi kamarátmi na Štefánikovu mohylu. Zľava Jožo Tiňo, ja, Martin Ciel a Sveťo.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

1 | 2 | 3 | 4