Toto je rozhovor s Dášou Čejkovou, ktorý so mnou urobila  pre časopis Dieťa. Jeho šéfredaktorka Renáta Krausová si však všimla, že som zástancom vakcinácie detí a odmietanie vakcinácie považujem za nezodpovedné. Napriek tomu, že sa redakcii veľmi páčil, po ostrej výmene názorov táto pani vyhlásila, že som vulgárny k ženám (asi že som mal zľahka neúctivú poznámku o ženách, ktoré nedávajú očkovať svoje deti, ale dávajú im červenú stužku proti zarieknutiu). Vyhlásila, že by bol pľuvanec do očí jej čitateľkám uverejniť rozhovor s človekom, ktorý sa takto odporne vyjadruje o matkách a rozhovor stopla, za čo som jej nesmierne vďačný. Ale mám pocit, že je vydarený a škoda neuverejniť. Tak tu je.

 

Marian Jaslovský je publicista, redaktor, hudobník, excelentný hráč na saxofón a flautu. V poslednej dobe si vyskúšal DJ-ovanie a zapáčilo sa mu, kto ho chce zažiť, nech zájde do podzemia bratislavského Nu Spirit klubu. Na tvorivom konte má niekoľko hudobných projektov, ale aj úspešné knihy o Dežovi Ursinym, Jarovi Filipovi a legendárnej skupine Collegium Musicum – zaujmú ľahkosťou, akou sú napísané a pritom sú nabité faktami. Náš spoločný rozhovor prebiehal cez internet, ktorý je pre Mariana prirodzeným rozšírením bežného sveta, na mnohých však v tomto kontexte pôsobí stiesňujúco. Som jednou z nich. Dá sa vôbec vo virtuálnom priestore nadviazať bezprostredný kontakt?

 

 

Chýbajú mi barličky neverbálnej komunikácie. Ako napríklad vycítim, že ťa niektorá otázka znechucuje?

Ak sa mi niečo nepáči, poviem to. Ale vážne, keď čítaš knihu, veľmi ti prekáža, že sú to len písmená a že ti to autor nečíta osobne s patričnou súpravou mimických výrazov?

 

Kniha, to je iné, tam autor čitateľa necháva napospas jeho pocitom, je to v podstate monológ.

Myslel som to tak, že aj myšlienky podávané písomne sú dostačujúce. Potom by bola neosobná aj milostná korešpondencia, myslím že plniace pero a navoňaný papier nepridajú žiadne neverbálne parametre samotnému textu.

 

Je pravda, že virtuálna realita má svojich „smajlikov“ Niekoho však vyslovene otravujú, iní bez nich nenapíšu vetu. Aký je tvoj vzťah k nim?

Smajlíky pravidelne používam (nezneužívam) v e-mailoch aj statusoch. Ale nenávidím ten slizký smajlík, akože na človeka žmurknem jedným okom. Takýto ;-)

 

Tento tvoj status by som lajkla. V tejto súvislosti mi napadá, pracoval si ako redaktor, publikoval si a aj publikuješ, píšeš knihy – irituje ťa prenikanie slangových či vyslovene internetových slov a slovných spojení do spisovného jazyka?

Principiálne nie, lebo veď svet sa vyvíja a jazyk musí reagovať. Čítal som jednu knižku z 30. rokov minulého storočia a tam sa používal výraz pyjama. Po slovensky to bol nočný úbor. A zrazu máme slovenské pyžamo, podobne ako víkend a dizajn.  Hnevá ma to tam, kde existuje pohodlný slovenský ekvivalent, ale niekto zaryto používa anglický. Reklamčina, teda reč pracovníkov reklamných agentúr, je toho plná. Ja chodím na stretnutie s klientom. Nie meeting. Lajknutie statusu však, obávam sa, nemá slovenský ekvivalent.

 

Spomenul si stretnutie s klientom, viem, že sa momentálne venuješ internetovej reklame a v tejto súvislosti intenzívne študuješ sociálne siete. V čom je rozdiel oproti klasickej práci v reklamnej agentúre, s ktorou máš tiež skúsenosti?

Mantrou modernej reklamy je tzv. content marketing, teda obsahový marketing. To znamená – dávať ľuďom obsah, ktorý ich zaujíma. Sociálne siete nie sú billboard, na ktorý čumíš každý deň, až si ten produkt kúpiš alebo sa ti úplne zhnusí. Treba vedieť komunikovať, improvizovať, reagovať. Dobrá facebooková stránka musí byť zábavná a marketingovosť z nej nemôže trčať. Komunikácia s fanúšikmi je úplne priama a bezprostredná. To ma baví.

 

Verím. Internetový svet môže byť obohatením toho skutočného, ale zároveň aj džungľou, kde sa neskúsený stratí. Myslím tým najmä deti. Tiež si otcom, máš dospelého syna Michala, ako to prebiehalo u vás? Upozorňoval si, na čo si má dávať pozor? Boli denne vyjednávačky o tom, koľko času môže stráviť pri počítači?

Jasné, strácajú sa aj dospelí. Vidím, aké masy ľudí oddávna preposielajú a zdieľajú správy typu „Za každé preposlanie tohto e-mailu vám Microsoft dá 5 dolárov“ alebo „Apple rozdáva svoje produkty“, alebo „lajkujte fotku tohto ťažko chorého dievčatka a za každý lajk mu firma XY vyplatí dolár“ a uvedomujem si, že títo ľudia majú aj volebné právo. Tak je všetko jasné. Snažím sa bojovať proti internetovej hlúposti článkami, hlavne na našom blogu blog.mindshare.sk. Čo sa týka Michala, v podstate som mu zakazoval málo vecí, čo sa mi aj vypomstilo. Skôr som to riešil tak, že som mu vymýšľal nedigitálny program. Kým to ešte šlo.

 

Veľa rodičov chce mať s deťmi kamarátsky vzťah. Zároveň sú však za deti zodpovední, takže musia vychovávať a robiť policajtov. Ako to skĺbiť?

Myslím si, že mať kamarátsky vzťah s deťmi je ako mať kamarátsky vzťah so psom. Akože si povieme, že chudák pes utrpí traumy, keď ho budeme cvičiť a zabráni mu to v emocionálnom raste. No a skončí to tak, že v lepšom prípade skočí pod auto a v horšom niekoho pohryzie. Deti aj psy majú tendencie skúšať, pokiaľ môžu ísť a potom z toho dobytého územia už nikdy neodídu. Božechráň, nechcem prirovnávať deti k zvieratám, ale tento princíp je totožný. A aj výsledok je podobný: Len vycvičený pes a vychované dieťa vám môže vrátiť investovanú energiu a byť skutočne skvelým spoločníkom. Ale to je teória, som rád, že už nebudem musieť vychovávať dieťa. Jeden pokus stačil.

 

Rad spomínaš na svoje detstvo?

Netrpím zvláštnym spomienkovým optimizmom a už vôbec nie nostalgiou. Ja som bol ako dieťa plný komplexov, ktoré som strácal až oveľa neskôr. Ale bolo to fajn. Dedina, príroda, bicykel, zvieratá.

 

A ĽŠU. A neskôr hranie po garážach. Alebo nie? Kedy si sa začal viac zaoberať hudbou? A s ktorým hudobným nástrojom si začínal?

ĽŠU bolo tri roky trápenia na klavíri. Vzdal som to a s úľavou sa venoval leteckému modelárstvu a neúspešne šachu. A knihomoľstvu. Ale bratranec, ktorý bol pre mňa trendsetter, v štrnástich dostal cievkový magnetofón a ja som samozrejme chcel tiež. Nastalo kopírovanie pásov a vzápätí aj pocit, že by sme mali založiť kapelu. Mama mi doniesla z ivanskej ĽŠU vyradenú zobcovú flautu a ja som akurát počúval Jethro Tull, tak nastala chemická reakcia a onedlho som už mal požičanú priečnu flautu a od osemnástich rokov vlastnú, ktorá stála vtedy asi šesť mesačných platov, ale rodičia mi platili poistku, tak za to som si ju kúpil. No a už to išlo kontinuálne až doteraz, keď sa zbierka nástrojov a portfólio kapiel rozrástli.

 

Tri roky trápenia na ĽŠU – nebolo to kvôli základom teórie, ktorou už od začiatku prekrmujú deti? Navyše väčšina učiteľov výuku podáva v nezáživnej forme, samé memorovanie, dril? Podľa mňa toto veľa a aj nádejných odradí.

Pani učiteľka, čo ma učila na ĽŠU bola hysterka, kričala, že jej striekali sliny na klávesnicu. Ale inak si myslím, že cvičenie na nástroji musí byť drilovanie. Bavkaním sa človek nikdy nič nedokáže, ak chceš byť v niečom dobrý, je za tým skrátka memorovanie. Akurát by som tomu decku ukázal, že na čo to je dobré a prečo sa to oplatí absolvovať. A nie vrieskať.

 

Chýbajú knihy, ktoré by zrozumiteľnou formou vysvetlili aj laikovi, načo je dobrá teória. Nie je to pre teba výzva, napísať nejakú?

Som dosť spontánny typ muzikanta, samozrejme teória je dôležitá pre každého, ale toto nie je práve vec, ktorú by som chcel riešiť. Myslím však, že ak to človek myslí s hudbou vážne, tak vidí špičky žánru a uvedomí si, že to nenašli pohodené na zemi, takže tvrdej robote sa nevyhne. Jasné, že keď chcem hrať gitarovky v britskom štýle, nemusím študovať barokovú polyfóniu, ale značné úsilie vynaložiť musí.

 

Koľko by podľa teba mal denne cvičiť niekto, kto sa hudbe chce venovať inak ako len koníčku?

To je ťažká otázka a núti ma zamyslieť sa nad sebou, lebo systematické cvičenie nepatrí medzi moje ctnosti. V hudbe som veľa, ale dril som už ako lenivý človek vypustil. Ale boli časy, keď som cvičil veľa. To neoklameš. Príklad: Na vysokej škole sme mali zápočet z klavíra, ktorý nás učila Elena Letňanová. Vtedy som sa na ňu hneval, lebo bola prísna a celé prázdniny som precvičil. Bol som totiž na úrovni úplného začiatočníka a ona z nás musela niečo vystrúhať. Naozaj, tri-štyri hodiny denne pri klavíri. Ten zápočet som urobil tak, že ma pochválila, čo ona často nerobila. A aj vďaka tomu som schopný si nahrávať klávesy sám.

 

Spomenul si vysokú školu, čo bolo podnetom podať si prihlášku na Filozofickú fakultu odbor hudobná veda? Súdiac podľa tvojich úspechov, v hudbe asi neplatí to, čo podľa mňa v literatúre, že z neúspešného spisovateľa sa stáva kritik?

Chcel som ísť po gymnáziu na konzervatórium – flautu, na denné, ale to vtedy nešlo, tak som si vybral toto. Čo sa týka kritiky, nemyslím, že kritikmi sa stávajú neúspešní autori (hudobníci, výtvarníci). Taký Lubomír Dorůžka nikdy hudobník nebol. Vzdelanie a cit sú dôležité

 

Dnes ma zaujal tvoj status na FB – hudba je super. Konkrétnejšie?

Je to vytváranie a výmena pozitívnej energie na veľmi exkluzívnej úrovni. Niečo, čo človeka strašne nabije. Napísal som to po koncerte našej kapely, ktorú sme nazvali Cieľová skupina, a ktorá je pre mňa v podstate nepohodlná, lebo ma núti hľadať iné cesty ako tie, ako tie, čo mám vychodené. Určite aj preto je ten pocit taký skvelý. K endorfínom sa pridáva aj mágia, ktorá vzniká keď sa robia kreatívne veci, ktoré tešia ľudí.

 

Cieľová skupina je niečo ako výzva? Priznávam, pre mňa to bol tento rozhovor.

Ja sa zasa priznám, že neviem, čo je výzva. Nikdy som nebol ako horolezec, ktorý zdolá vrch preto, lebo tam tá hora jednoducho je. Som v podstate hedonista a robím veci, lebo ma bavia a mám z nich úžitok (napríklad v podobe spomínaného pocitu). A je mi jasné, že nič nie je zadarmo. Podobne som na tom s behaním. Minulý rok v septembri som si nepovedal „takto o rok zabehnem polmaratón aj keby traktory padali“, ale už som prebehol bez problémov 14 kilometrov a možno  ten polmaratón dám, a neskôr celý maratón. Ale nie kvôli výzve, ale kvôli spomínanému pocitu. Nikam sa neženiem. Beh je fantastická meditácia.

 

A zároveň výborný prostriedok ako sa zbaviť výčitiek svedomia, že večera bola opulentnejšia ako by sa na večeru patrilo.  Hovorím to preto, lebo viem, že si gurmán.

Myslieť si, že si človek dá vyprážaný syr s tatárskou omáčkou a hranolkami a potom prebehne tri kiláky a je to vybavené, je mylná. Šport robí len 30 percent, keď chce človek schudnúť. 70 percent je strava. Pri zabehnutí desiatich kilometrov človek spáli asi 3800 kilojoulov, čo je približne polovica denného prídelu energie, ak chce človek chudnúť. Takže ok, v takomto prípade to tak môže fungovať, ale zasa kedy človek prebehne desať kilometrov? Mne sa to podarí tak každý štvrtý-piaty deň. Prinajlepšom. Myslím, že sa dá pekne spojiť gurmánstvo a moja priebežná snaha chudnúť. Napríklad teraz ma zaujala paleodiéta, aj keď slovo diéta nemám rád. Vypúšťanie všetkého múčneho, mliečneho a sladkého s výnimkou ovocia. Len mäso, zelenina. Ja som asi skôr lovec a zberač ako poľnohospodár. Samozrejme, neberiem to dogmaticky, ale ja nič neberiem dogmaticky.

 

Okrem iného si aj dobrý kuchár. Čo je príjemnejšie, variť pre niekoho alebo si nechať navariť?

Varíme s priateľkou strašne radi, znesieme sa v kuchyni tak ako všade inde. Striedame sa v tom, kto šéfuje.

 

Muž v zástere je vraj sexi. Prezradíš však nejaké obľúbené rodinné jedlo, ktoré vie najlepšie navariť iba mama?

Mame sa nebudem miešať do fazuľovej polievky (ja robím inú), do hubového prívarku a všelijakých „zoftíkov“, teda dusených mias s omáčkou.

 

Aké jedlo by si uvaril pre cudzinca, ktorý by chcel ochutnať niečo typicky slovenské?

Slovenská kuchyňa nie je moje teritórium, lebo väčšina vecí je príliš kalorických, ale asi by som im spravil bryndzové halušky a radostne by som zhrešil. Prípadne pečenú kačicu s lokšami a kapustou. Ale minule som v jednej reštaurácii ochutnal dobrú variáciu, kuracie prsia na rošte obalené v slanine s bryndzovou omáčkou a „štuchané“ zemiaky, to sa mi zdalo dostatočne slovenské.

 

Zaujímavá kombinácia, môj žlčník má však iný názor, preto poďme späť k zdravému jedlu. Čo sa však ocitne na tanieri pracovne vyťažených ľudí či umelcov, to by sa asi nedalo propagovať ako vzor racionálnej výživy. Okrem toho, jedia nepravidelne. Bol si vždy taký disciplinovaný alebo to prišlo s vekom?

Ja zasa nejaký extrémne disciplinovaný nie som. Ale pravda je, že sa to vekom zlepšuje. A vymyslel som si na seba chytáky. Napríklad včera som hral koncert a upiekol som si kura na pol kile soli, čo robím pravidelne, je to super a taká trochu mágia. Bolo malé, polovica zmizla na obed a polovica podľa očakávania v noci. Len tak, bez chleba. Zistil som, že keď sú v chladničke len správne veci, hreší sa oveľa ťažšie.

 

To je fakt. Navyše, v lete sa nežiada jesť kalorické jedlá. Máš rád leto?

Mám. A rovnako mám rád aj jar a jeseň. Keďže čím som starší, tým menej sa kúpavam, tak mi miernejšie teploty vyhovujú aj viac. A jar a jeseň sú sexi, také tajomné. Leto je trochu porno.

 

Okrem koncertov, co všetko plánuješ v auguste? Nájde sa čas aj na  dovolenku?

Bez poradia: Čo najviac behať, bicyklovať, byť s priateľkou a zažiť čo najviac príjemných vecí. Ja nie som nejaký dovolenkový typ. Mal som kedysi čosi spoločné s jednou dámou, ktorá už od januára listovala katalógy a ja som sa musel vyjadrovať k destináciám vyfoteným na tých malých rovnakých fotkách a snažil som sa skryť, že je mi to úplne jedno kam pôjdeme. Potom som zistil, že skôr ako kde, záleží na tom, s kým. Ale niečo s Kristínou isto vymyslíme a chcem si nájsť čas skočiť na pánsku jazdu – chalupu do Čingova, kde trávi leto môj priateľ Janko Benčík. Už som tam raz bol, fantázia. Turistiku mám totiž tiež rád, aj keď pri záverečnom zostupe po 40 kilometroch to bolo skôr slovenské peklo ako slovenský raj, milujem to tam. Inak s Jankom to bol sociálnomediálny experiment, poznali sme sa len z facebooku. Prvýkrát sme sa videli minulý rok práve na Čingove. Vyšlo to.

 

Rande naslepo?

Naslepo úplne nie, ja som veľmi dobre poznal jeho názory a že má zmysel pre humor a je to dobrý chlap. Dosť intenzívne sme komunikovali, takže žiaden risk to nebol. Toto nám umožňujú sociálne médiá. Spoznal som veľa ľudí, ktorých by som inak nemal šancu spoznať.