Etapy ľudského života a histórie sú v praxi málokedy nasekané do regálov desaťročí. Vždy niečo začne skôr alebo skončí neskôr. Ale v mojom prípade (a určite aj v prípade mnohých mojich rovesníkov) to s 80. rokmi nejako vyšlo – niečo dôležité sa začalo s rokom 1980 a niečo iné začalo o desať rokov neskôr. Medzi sedemnástimi a dvadsiatimi siedmimi rokmi života sa toho udeje dosť. Všetko podstatné, povedal by som. Ďalej sú už len variácie.

 

V roku 1979 som ešte bol mladý básnik a svoje tvrdo vyrobené frustrácie som otŕčal svetu ako hypochonder domnelé nádory. Hudba však hlodala a na začiatku ôsmej dekády som bol jasne rozhodnutý – chcem byť muzikantom. Keďže naše najväčšie hudobné vzory rozhodne komplexmi netrpeli, alebo ich aspoň nedávali najavo (na pódiu boli bohovia a nepozerali na špičky svojich topánok), snažili sme sa s členmi mojej kapely DKP preškoliť na sebavedomých extrovertov. Našim prvým pódiom bol Dom lodníkov, kde sa konali prehliadky amatérskych skupín, napríklad Robo Grigorov tam predstavil jednu zo svojich raných kapiel Konope a keď usporiadatelia povedali, že to nie je dobrý názov, trval na tom, aby ich uviedli ako Dobytok.

 

Život

To je jasné, že sme si chceli užívať, a na to boli 80. roky na Slovensku dosť súce. Normalizácia už tak necerila zuby (nezabúdajme, že na sklonku dekády príde perestrojka), krčmy boli pohostinné, nový tovar chodil do Českej knihy raz za týždeň. Ani presýtenosť hudbou sme nepociťovali. Každú rôznymi spôsobmi získanú platňu sme nahrali na kotúčový magnetofón a točili dokola, dodnes mám niektoré z nich vypálené do mozgu ako do matice. O knižkách, filozofii a podobných veciach sme sa rozprávali hodiny, beztak nebolo inak o čom. Raz mi kamarát k narodeninám požičal Borgesove Artefakty. Neponáhľali sme sa, lebo sme nemali kam. Vytvárali sme si vesmír v panelákových obývačkách s knihami, vinylmi a fľaškami a informácie sme dotankovávali z rakúskej televízie a rozhlasu. Keď 26. apríla 1986 buchol Černobyľ, vedeli sme o tom hneď.

To je jasné, že sme postihnutí tou dobou. Nie sme podnikaví. Veľa ľudí z mojej generácie malo alebo má problém s alkoholom (k drogám sme, našťastie, nemali prístup). Možno máme problémy aj s hodnotami, sme alibisti a je to celkom možné, lebo doba nám vštiepila, že treba kľučkovať a vďaka stojacemu vzduchu sme získali vysoký certifikát v odbore pôžitkár, čo nie je pre zásadovosť príliš dobrý vklad.

Určite by som bol radšej dynamický mladý človek, čo má za sebou tri roky na americkej univerzite, pochodil svet, hovorí plynne troma jazykmi a necíti sa skľúčene už na letisku v Swechate. Ale ak nám to obdobie niečo dalo, tak je to možno danosť pozerať na veci hlbšie ako niekto, kto dozrieval v rýchliku. Ale možno sa len utešujem.

 

Metalisti, plast a počítače

Od niekdajšieho dixielandu až po súčasný hip-hop vytvára hudba nad spoločenstvami mladých ľudí klenby, pod ktoré sa môžu skryť, ktoré ich zastrešujú a spájajú. V 80. rokoch bolo tých klenieb ako v gotickej katedrále a kto hovorí, že hudba 80. rokov bola úbohá, nepozná ju. Zároveň to však bolo aj dosť komické obdobie.

Napríklad len také spory metalistov a depešákov. Nie že by sa bili ako skinhedi a anarchisti, ale napätie tam bolo riadne. Bolo to celkom zábavné, ako boli poobliekaní do svojich uniforiem – metalisti mali uzučké rifle legínového strihu, vysoké basketbalové tenisky, vybíjané opasky a náramky a riflové bundy s nášivkami, depešáci kadejaké čierne outfity.

Ôsma dekáda priniesla do hudby umelú hmotu. Idolom džezovej generácie bol saxofonista, bohom rocku gitarista. Osemdesiate roky očividne vzývali automatického bubeníka. Aj zvuky gitár a naživo obsluhovaných bubnov dostali umelohmotný kyber-nádych, a aj do platinova odfarbení a bizarne vyobliekaní speváci a hudobníci vyzerali ako androidi. Bežnou výbavou kapiel boli šesťuholníkové elektronické bicie Simmons s odporne vtieravým zvukom (poslucháči Dalibora Jandu o tom vedia svoje).

Čo je najdôležitejšie, v hudbe sa začali používať osobné počítače. Keď som videl pred koncertom skupiny Oceán, že používajú počítač Atari, cítil som sa ako v sci-fi.

Dnes, keď u mňa doma nahrávame s kapelou hudbu vo vysokej kvalite a nemusíme platiť drahé štúdio, keď vytváram zaujímavé nové zvuky a rytmy na laptope, občas si spomeniem na pionierov, ktorí nám práve v 80. rokoch prešľapali cestu. My, vtedajší ctitelia virtuózneho jazz rocku, sme sa síce kapelám ako Kraftwerk a Depeche Mode nepokryte posmievali (jednoprstoví klávesisti a podobne), ale vývoj ukázal ich obrovský význam. Punk rock na sklonku siedmej dekády prešliapal cestu chlapcom, ktorí necvičili päť hodín denne. Povedal im – berte gitary a hrajte. Technopopisti dali základ hnutiu, pri ktorom už nebolo treba ani tú gitaru. Stačilo mať fantáziu a vedieť klikať myšou.

 

Scéna

Jedna skupina veľmi presne charakterizuje moje osobné osemdesiate roky – The Police. Po hardrockových cepelínovských a párplovských riffoch sedemdesiatych rokov (nič proti nim) zavial vzduch, sviežosť, vzrušujúca exotika, nové poňatie rytmu. Keď sa v roku 1986 „policajti“ rozišli, Sting začal spolupracovať s jazzmanmi a znova sme z toho boli na vetvi.

Aj jazz sa začal baliť do príjemného, klubového hávu. Svoj debut vydala Sade a vlny rakúskeho rozhlasu Östereich 3 hladil hit Smooth Operator. Roztancovali nás Matt Bianco. Blázni novej vlny sekali na kúsky umeleckú ambicióznosť takých Yes, Genesis či Pink Floyd. Boli ako puberťáci, ktorí zatiaľ hlavne negujú, ale tá negácia je dôležitá, aby na nej vyrástlo niečo nové.

Blonďaté až biele našuchorené vlasy boli jasným znakom stredného prúdu tých čias, za všetky mená jedno – Duran Duran. Dosť divoké kostýmy predvádzali aj Prince a Madonna, teda umelci, ktorí sa s nezmenenými úspechmi dožili našej súčasnosti. Na rozdiel od Michaela Jacksona, ktorý bol určite najpopulárnejším spevákom 80. rokov a aj my jazzmani sme ho dosť rešpektovali, lebo robil s Quincym Jonesom. No a nový vietor privial Miles Davis, ktorý sa prirútil na žltom lamorghini a znovu nám zamotal hlavy. Našou bezprostrednou odpoveďou na jeho hudbu bola pivničná skupina  Devínska Nová vec, kde som mal tú česť účinkovať. Duchovnými vodcami bol spisovateľ Peter Pišťanek za bicími a editor tejto prílohy Dušan Taragel s gitarou a basou.

Jednou z najdôležitejších albumov vôbec bol pre náš okruh Discipline od King Crimson, ktorí spájali neuveriteľnú sofistikovanosť a futurizmus so strašnou energiou. Keď som ho počul z cievkového magnetofónu u kamaráta na priváte, dostal som sa do tranzu.

Aby sme to mali pokope, určite treba spomenúť mená ako Samantha Fox a Sabrina, ktoré boli lepšie na plagátoch ako v kazeťákoch, či Nemcov Modern Talking, ktorí boli príšerní slovom aj obrazom.

 

Počúvanie hudby

Tesne pred vypuknutím ôsmej dekády sa stalo čosi príznačné. V júli 1979 spoločnosť Sony predstavila nový produkt – walkman, ktorý navždy zmenil spôsob počúvania hudby. Dnešné MP3 prehrávače sú iba digitálnou parafrázou kazetových prístrojov. Keď mi teta z Austrálie priniesla v roku 1981 lacný „soňák“, môj svet získal úplne nový rozmer a z kotúčov som preveksloval na kazety, ktoré ma sprevázali hlboko do 90. rokov.  Odvtedy som mal vždy nejaký mobilný prehrávač.

No a v auguste 1981 začala vysielať stanica MTV, ktorá navždy zmenila spôsob pozerania na hudbu, čo nám síce bolo figu platné, lebo sme ju nechytali, ale dostali sme sa k produktom éry vizualizácie, ktoré vyzerali diametrálne odlišne ako idoly nášho detstva, páprpli či zepelíni, spravidla vyobliekaní len do džínsov, džínsových búnd a tričiek. Bola doba novej vlny, ktorá vyrástla z punk rocku a nám sa to bizarné oblečenie veľmi páčilo. Bolo iné, revoltujúce.

 

Československá scéna

V roku 1982 sa konala v PKO prehliadka skupín Mladá vlna. Nebol som na nej, ale kapely som dobre poznal. Hrali tam Tublatanka, Gravis, funkový Tamis, rockový Demikát s Andrejom Šebanom a Mariánom Greksom, Ventil RG, z ktorého sa neskôr vyvinul Vidiek. V tom čase s veľkým hrmotom nastúpil Richard Müller a Banket, čo bola asi prvá kapela, ktorá mala marketing a imidžotvorbu v západnom štýle. Prišli aj Beáta Dubasová a Mirka Brezovská, sólovú kariéru robil Vašo Patejdl a samozrejme idol Peter Nagy, ktorý v telke okolo seba šermoval rukami s vystetými ukazováčikmi a spieval vysokým neistým hláskom. O dva roky hral v Bojniciach na festivale, štadión pri jeho koncerte burácal a dievčatká pozerali vlhkými očkami. Na hudbu som sa dal, ako mnohí, aj kvôli tomu, aby som zaimponoval druhému pohlaviu a na tom Nagyovom koncerte som si uvedomil, že som si vybral zlý žáner, ale naozaj neľutujem. No a o pár rokov vyštartovala na výslnie skupina Team s Pavlom Haberom a história sa opakovala.

Ešte treba povedať, že v Bratislave bola začiatkom 80. rokov veľká vlna funku, aktívne tu hralo asi päť kapiel tohto žánru. Medzi nimi naša, skupina Faun, kde spievala mladá speváčka menom Oľga Záblacká.

A prečo som sa napokon nestal profesionálnym hudobníkom? Príliš dobre som spoznal scénu. Jediná možnosť ako sa uživiť, bolo barové hranie. A videl som, čo to robí s chalanmi, keď pol roka v kuse hrajú vonku s nejakými, povedzme, jednoduchšími kolegami. Povedal som si, že budem písať a hrať popri tom, čo bolo prezieravé, lebo hranie sa mi dodnes nesprotivilo.

 

Závan totality

Ale zasa až taká idylka to nebola. V roku 1983 sme na vlastnej koži zacítili smradľavý chlad normalizácie. Akýsi Krýzl (bolo to vymyslené meno) uverejnil v časopise Tribuna Nová vlna so starým obsahom, a začal sa hon na rockové kapely, množstvo z nich zakázali. Pamätám si, ako sme išli s tlčúcim srdcom na bratislavský koncert Pražského Výběru, ale bol tam len Michal Pavlíček, povedal, že nemôžu vystúpiť lebo ich stopli a predstavil skupinu Zikkurat, kde hral na base Vilém Čok – tých zakázať dovtedy nestihli. Album Pražského výběru Straka v hrsti bol vôbec ikonou tej doby, koloval medzi nami na nahrávkach nahrávok tak, ako v predchádzajúcej dekáde Zvoňte Zvonky od Prúdov.

Redakciu nášho milovaného časopisu Melodie, na ktorom som vyrastal ako čitateľ, poslucháč aj pisateľ, rozvrátili (vyhodili zopár ľudí, ďalší kolegiálne odišli) a do redakcie dosadili impotentných posluhovačov. Našťastie boli takí zlí, že po niekoľkých číslach (a istom upokojení stavu vo vrchnosti) sa vrátila pôvodná redakcia.

Na Slovensku sa nejaké organizované pálenie čarodejníc nekonalo (nejaký dištanc sa, samozrejme, niekomu prihodil, ale bol taký malý, slovenský). Je to však možno aj tým, že u nás nebola žiadna kapela zvlášť radikálna, a ak náhodou bola, nebola dostatočne známa. To sa týka aj Bez ladu a skladu, ktorá koncom 80. rokov začala byť frekventovaným návštevníkom festivalov a špeciálnych koncertov – o koncertoch v cykle Dotyky a spojenia, či Rockových lýrach sa dočítate aj v mojom rozhovore s Ladislavom Snopkom.

 

Móda

Pri všetkom rešpekte k filmu, literatúre, výtvarnému umeniu, fotografii, tancu, dizajnu a architektúre definujú štýl generácie hlavne hudba a móda. Známe sú pojmy „jazzový vek“, „generácia Woodstocku“ a podobne. Neviem o tom, že by niekto takto stručne nazval štýl 80. rokov, ale bola to dosť veľká sranda.

Keď sa povie „móda 80. rokov“, predstavím si nohavice mrkváče (teda dolu radikálne zúžené), „plesnivé“ rifle a podobne postihnuté rifľové košele, košele zošité z geometrických kúskov, pričom niektoré kúsky boli nahradené sieťovinou. Takéto veci sa vo veľkom pašovali z Poľska. Fantastické boli tenké koženkové kravaty (ich tuším najväčší propagátor bol Meky Žbirka). Obúvať si bolo treba nízke mokasíny so strapcami a biele ponožky alebo basketbalové tenisky po členky (obe dobre sa vynímali k mrkváčom na gumičku), niektorí odvážlivci a väčšina odvážlivkýň nosili legíny.  Obľúbené (u dám) boli aj pletené štucne, ktoré sa nosili na členkoch k tým legínam a ohromne sa hodili k topánkam na vysokom opätku. Muži zasa nosili na zápästiach froté potítka a vo vlasoch čelenky z toho istého materiálu. Vítaným doplnkom na pódiu bol dlhý plášť.

Muzikant, ktorý chcel na pódiu vyzerať, mal problém, lebo obchody, pochopiteľne, na trendy nereagovali, ešteže fungovali nelegálne dovozy z okolitých socialistických krajín (okrem Poľska sa pašovalo aj z Maďarska a Juhoslávie). No a potom tu bol systém „urob si sám“. Pamätám si, že jedny mrkváče mi urobila mama z vojenských montérok (stačilo zúžiť dolu). Keď som sa bavil o móde 80. rokov s módnou odborníčkou Zuzanou Šujanovou, spomenula si, že aj plesnivé rifle si vyrábali doma – stačilo vraj prejsť po látke zriedeným odfarbovačom. Za železnou oponou sme vlastne všetci boli takí malí kutilovia domáci. No a ak sa nejaká takto vyfešákovaná kapela fotila v ateliéri, častou kulisou bol čierny igelit, vyzeralo to ako v nejakom bizarre salóne (legíny celkom presvedčivo zastúpili latex).

S mojimi hudobnými súputníkmi sme to neskôr mali jednoduchšie – prišla novovlnová móda, začali sme na seba hádzať čokoľvek v najrôznejších kombináciách a vždy to bolo štýlové. Jedny okuliare som si sám vyrobil tak, že čierne rámy som pomaľoval bielymi pásikmi a vznikla vytúžená zebra, ktorá bola poznávacím znakom ska a novovlnových kapiel. Z ďalších vzorov bola obľúbená čiernobiela šachovnica. Vo vcelku vydarenom filme Hudba a text to všetko je – odporúčam ho ako študijný materiál k tejto prílohe.

 

Krčmy

Dnes sa dá sedieť a žúrovať všade, kde nám napadne, jediné, čo nemáme, je spravidla čas chodiť po podnikoch a/alebo peniaze. V 80. rokoch bolo všetkého nadostač – ceny boli priateľské aj pre študenta a času habadej, ale horšie to bolo s možnosťami.

Centrom spoločenského diania Bratislavy bola vináreň Veľkí Františkáni, pretože slávny V-klub, ktorý toľko znamenal pre predchádzajúce generácie, už dožil. Vo Františkánoch sa schádzala rôznorodá spoločnosť a vždy tam bolo aj dosť muzikantov, takže človek mal pri troche šťastia možnosť posedieť si so svojim obľúbencom pri jednom stole. Priamo v objekte vinárne býval v pavlačovom byte gitarista František Griglák a svoju kariéru tam začínala aj skupina Lojzo, ich prejav bol vtedy autentický, mali sme ich radi.

Víno bolo „U Frantov“ hnusné, riedené, bolela z neho hlava, ale otvorené bolo dlho – do jednej a človek tam vždy niekoho stretol. Nemali sme problém zaplatiť nesolventnému kamarátovi, lebo v rámci kolobehu peňazí na tom nikto neškodoval, inokedy niekto iný zaplatil nám. Najlepšie bolo v lete, sedelo sa vonku na starodávnom dvore s neopakovateľnou atmosférou. Samozrejme, našlo sa tam aj plno eštébakov, raz nás aj zobrali na výsluch ku Dvom levom, kde nás s kamarátom držali celú noc, pýtali sa na nejakých ľudí (ktovie prečo, nikdy som sa to nedozvedel) a nadránom nás pustili. Ešteže nám nedali nič podpísať, ktovie, kde by sme našli naše mená.

Dve krčmy boli gigantické – trojpodlažná vináreň U Bulhara a piváreň Stará Sladovňa, do tej sme nikdy radi nechodili, lebo mala také čudné neľudské rozmery.

Potom bolo čosi ako profesné kluby – hipisáci chodili k Obuvníkovi. Jeden známy povedal „sadnú si pred Obuvníka, vyzujú sa a myslia si, že sú slobodní“. Odvtedy sme hippiesákom hovorili „vyzutí“. Literáti a filozofi zasa chodili k Michalovi. Tam som občas zašiel, ale zadymený tunel na mňa pôsobil klaustrofobicky a literáti sa dosť často hádali o pre nich principiálnych veciach, ktorým som neveľmi rozumel a vôbec som nechápal, prečo pre také abstrakcie musia neuroticky vykrikovať, gúľať očami a tuho gestikulovať. Ale bol to štýlový podnik s charakteristickými postavičkami a dotváral kolorit komunity.

Pre študentov filozofickej fakulty zasa veľa znamenalo Bistro Krym s úžasnými čašníkmi starej školy – pánom Šipickým a pani Terkou a neopakovateľnou fazuľovou polievkou – vždy cez skúškové obdobie som pociťoval absťák. V 80. rokoch práve oproti Krymu postavili úplnú novinku, ktorá nás potešila, keď sme boli bez peňazí – stánok s hot dogmi.

Keď hovoríme o mojom súkromnom krčmopise Bratislavy, určite nemôžeme zabudnúť na hotel Carlton, kde bol bar Savoy, ktorý mal časy najväčšej slávy za sebou, ale stále sa tváril dôstojne – ako aristokrat, čo už nemá na účte ani vindru, ale zostal gentlemanom. Chodili tam najrôznejší cigánski muzikantskí baróni a my sme si predstavovali, ako vyzerala stará Bratislava z pohľadu kaviarenského povaľača. V Carltone bol zboku Zlatý Bažant, v predmamutovských časoch jedna z mála možností, ako prísť v Bratislave k čapovanému pivu. Plagát však hlásal, že pivo sa môže objednať iba k jedlám a posledné objednávky na pivo brali pol hodiny pred záverečnou – o pol desiatej.

 

Ďalšie veci

Polčas ôsmej dekády odťukal hudobný film Fontána pre Zuzanu, z ktorého nás nechytali záchvaty trápnosti. Napriek tomu, že niektoré scény sú úplne hrozne gýčové, dnes patrí k cenným dokumentom o osemdesiatych rokoch. Veď kde už by sme videli originálny slovenský breakdance, no nie?

Kto by si nepamätal Tuzex, bizarný obchod, kde sa dalo nakupovať za poukážky – bony. Tie sme si kupovali od babičiek pred tuzexom. Nebol som pravidelným návštevníkom Tuzexu, chodil som si tam kupovať iba šúľací tabak (v 80. rokoch som ešte fajčil) a odtiaľ pochádzajú aj moje prvé naozajstné rifle (vlastne tie úplne prvé som kúpil od kamaráta). Keď som neskôr videl film Bony a klid, napadlo mi, že nastáva oteplenie, keď sa môže točiť takéto niečo – a dokonca tam boli aj pesnička Frankie Goes To Hollywood. O rok neskôr, keď sme bledí od zúrivosti počúvali správy o sviečkovej demonštrácii na Hviezdoslavovom námestí, sme si zasa raz povedali, že je to celé na figu (teda oveľa horšie). Ešte nič nenaznačovalo, že o ďalší rok už budeme mrznúť na inom námestí a veľmi radostne.

Neviem, či sa môžem priznať, ale na námestí SNP som bol iba dvakrát. Som totiž malého vzrastu a nevidel som nič len chrbty pred sebou, tak som zvyšok revolúcie presedel pred televízorom, ale s pravým revolučným zápalom. Končil posledný rok ôsmej dekády, mal som novú priateľku, z ktorej sa vykľula moja prvá žena. Všetko sa zdalo krásne – nová éra, nový život, v ktorom už nikdy nebude zle.

Neskôr sa ukázalo, že človek naozaj nemá nikdy hovoriť nikdy ale to už je iná téma a iné dekády. Tá ôsma skončila tak krásne, že som dojatý ešte dnes, keď na to myslím.