Vždy som to mal tak, že by som sa nechcel vrátiť ani týždeň do minulosti, a nieto do mladosti. Znovu prežívať veci, ktoré súvisia s omylmi nezrelosti, bolesti a pochybnosti, voči ktorým som rokmi nadobudol rezistenciu. To nie, dobre mi je takému aký som.

 

To som si vždy myslel. A zrazu je tu doba, keď sú plody mojej nezrelosti zrelé ako len môžu byť, priam sa rozpadajú od tej prezretosti, a ja s tým neviem nič, ale vôbec nič urobiť. To je na tej päťdesiatke najhoršie.

 

Inak je to v pohode. Ak si uvedomíte, že po päťdesiatke už nič prevratné nevymyslíte.

 

Môžete písať, tvoriť, robiť čokoľvek, ale podstatné veci ste pravdepodobne už povedali. Nietsche napísal Zarathustru, keď mal šťavnatých 41. No dobre, Beethoven premiéroval Missu Solemnis a Deviatu symfóniu po päťdesiatke, ale čo to mal vtedy za život? Mozart a Hendrix sa na to radšej vybodli.

 

Miles Davis sa po päťdesiatke už radšej len rozvážal v lamborghini, nalieval sa šampanským a šnupal koks kým nezhavaroval a nedolámal sa a revolúcie nechal iným. Načo. Urobil ich dosť. Dokázal hrať krásne koncerty do smrti (ešte 15 rokov), ale bolo mu jasné, že on už je ikona, ale naozaj hrať, kreatívne hrať, musia mladší. A tak začal hrať nie na trúbke, ale „na kapele“. Pochopil, že po päťdesiatke už musí byť človek za vodou.

 

Za vodou

Najlepšie je byť za vodou tak, že už môžete robiť už len to, čo vás baví. Bill Gates sa na to vybodol päť rokov pred päťdesiatkou. Takto by sa to malo robiť. Ako 51-ročný oznámil, že opustí všetky manažérske funkcie vo firme a bude sa venovať iba charite. Miro Trnka  odstúpil z vedenia ESETu ako päťdesiatročný a začal žiť. Občas si s ním zahrám v rokenrolovej kapele a je naozaj v pohode. Aj ja celkom som, ale on sa mi vidí viac.

 

Nám ostáva práca a pravdepodobne doživotná (Jasné, Gates aj Trnka pracovať budú. S tým rozdielom, že my musíme, oni chcú).

 

Som veľmi vzdialený od motivačnej literatúry, ale hovorím, že človek v päťdesiatke za vodou už je, nech sú jeho príjmy akékoľvek.

 

Uvedomuje si význam vecí. Kreativita je možno slabšia, ale ostatné schopnosti sú v najlepšej forme. V každom tíme je to tak, že niekto niečo vymyslí a niekto to urobí. Na vymýšľanie sú lepší mladší. Na realizáciu môžu byť kľudne starší. Byť novinárom po päťdesiatke je trochu trapas, lebo veď každý šikovný novinár sa stane buď hovorcom niečoho alebo niekoho, ide do politiky, ale rozhodne nenádenníči v denníku. Ale: byť editorom, vedúcim vydania, vedúcim rubriky, to je iná vec.

 

Mladší!

Mal som veľké šťastie, že od štyridsiatky som robil s mladšími ľuďmi, skoro až  o dve desaťročia. Nestýkam sa s rovesníkmi, buď so skvelými šesťdesiatnikmi, aj to len v poslednom čase, alebo s mladšími, aj keď tie dve desaťročia fixujem, lebo viac je pre mňa príliš. Ktovie dokedy. Pre spolupracovníkov by som nechcel byť dedo. No a o mojej generácii si myslím toto: Päťdesiatnici sú buď starí alebo bohatí, a preto idú mimo mňa. Tieto dve veci sa ma nejako netýkajú.

 

Tuším Lasica povedal, že s pribúdajúcim vekom nie sme múdrejší, ale skrátka len starneme. Dodávam, že čo-to sme predsa zažili a vieme to posunúť ďalej. Táto schopnosť je veľmi dôležitá. Mladí by sa mali učiť od staších, ale rovnako starší od mladších. Hlavne si treba si nájsť mladších ľudí, pre ktorých nebudete za idiota. Veď ten vekový rozdiel sa meniť nebude.

 

50

Človek v tomto veku začína viac počúvať, čo chce jeho telo, lebo z intelektuálnej spoločnosti duše je už za tie desaťročia unavený. A vie si to patrične užiť. Hovorím o všeličom, ale napríklad aj o behaní.

 

Nestratili sme schopnosť počúvať jemné signály, ale zbavili sme sa precitlivenosti. Vieme lepšie, s kým nechceme byť. V ideálnom prípade to tým nechceným chceme dať najavo. Napríklad rozchody s partnerkami. Ľudia sa rozchádzajú v každom veku, ale tu človek nemá tendencie vešať sa a tráviť. Priateľov v tomto veku každú noc môj telefón netrápi a človek vie byť sám, pretože je vo výbornej spoločnosti, prípadne s vínom, ktoré patrične vychutnajú len zrelí ľudia. A tak isto širokospektrálne si človek vychutnáva vzťah. Napríklad ten môj s Rybkou, o ktorom viem, že bude posledný. A ako to viem? Lebo. Sme predsa hotoví ľudia.

 

Keď ma Shina ukecala, aby som napísal niečo o tom, aké je to mať päťdesiat, nechcel som, reku, šírenie poplašnej udalosti. Ale zrazu mám pocit, že to vôbec nie je zlé. Je to v podstate rovnaké ako v akomkoľvek inom veku. V nečom lepšie, v niečom horšie. A bližšie k finále. Ale to je jedno. V dvadsiatke má človek pred sebou oceán času a nevie, čo s ním. Ja mám menej. A viem. My vieme.