Písané pre inZine v roku 2002

 

V prvom a druhom ročníku gymnázia sme chceli byť avantgardní intelektuáli, opovrhovali sme športom a prudkými pohybmi vôbec. Citovali sme (údajný) výrok Andreho Bretona: „Šport je prostriedok masového ohlupovania mládeže“. Inváziu ’68 sme vnímali len ako malé deti. Boli sme produktom pasívneho rezistentného vzdoru. Deti normalizácie. Napokon, bolo to celkom pohodlné. Mohli sme veľa čítať, hrať sa na dekadentov, surrealistov, umelcov a kaviarenských povaľačov. A na feťákov, našťastie, okrem dinylu, po ktorom sa nám hneď pokazil žalúdok, sme nič nezohnali. Dnes to majú decká jednoduchšie.

 

Napokon, ani nebolo veľmi čo robiť, iba čítať, hrať po pivniciach a chodiť po krčmách. Opovrhovali sme hipíkmi, ktorí chodili do vtedajšieho Obuvníka. Hovorili sme im vyzutí. Hovorili sme: Sadnú si pred Šustra, vyzujú sa a myslia si, že sú slobodní. My sme na rozdiel od nich pociťovali tú strašnú tiaž reality, takže sme slobodní odmietali byť – aj vnútorne. A keď sme náhodou žiadnu tiaž necítili, hneď sme si nejakú vymysleli.

 

Naša teta chodila do školy v Prahe. Praha sa nám páčila. Bola väčšia, umeleckejšia, dekadentnejšia. Všetci tetini pražskí frajeri, ktorých vodila do Ivanky, vedeli tak krásne rozprávať. Všetko to boli umelci alebo disidenti. Mali brady a zelené bundy a aspoň jedného kamaráta, ktorý bol skutočný surrealista. Jeden z frajerov doniesol album Pink Floyd Wish You Were Here.

 

Ten album ma fakt oslovil. Už vizuálne. Neboli na ňom žiadni vlasatí, odžínovaní rockeri s rifľami „rozšírakmi“, ale akýsi horiaci muž, podávajúci si ruku s nehoriacim na surrealistickej ulici v magrittovskej kompozícii. Ruka robota v ľudskej ruke na stredovom kotúčiku. To nebol žiaden upotený rock, ale ušľachtilá nadzemskosť.

 

Aká zvláštna bola tá hudba! Skladba Shine On Your Crazy Diamond a mnohominútový úvod, kde sa naozaj nič nedialo, len bzučiace plochy hnietili vlny v našich precitlivených mozgoch. „Oni sú platení od minúty?“, zavalil náš strýko – inžinier, za čo si vyslúžil nekonečné pohŕdanie. Pre Pink Floyd som zahorel nevýslovnou vášňou. Myslel som na nich, maľoval som obrazy na motívy ich hudby (maľovať som nikdy nevedel), písal som básne na motívy ich kompozícií. Mal som pocit, že spolužiaci, ovešaní zicherkami, ktorí robili prudké pohyby na hudbu nastupujúceho punk rocku, zapáchajú a sú menejcenní podľudia.

 

Onedlho v Supraphone vyšiel Dark Side Of Te Moon, ktorý ma zobral ešte viac. Na poslednom splave Malého Dunaja, ktorý som absolvoval s rodičmi, som mal absťák z nedostatku Darksajdu. Tá hudba mi zaplnila všetky synapsy. Po návrate domov som sa vrhol na gramofón a fetoval. Vtedy som si myslel, že práve skončilo moje detstvo so stanovačkami, lovením bobríkov, splavmi, hrebeňovkami. Že sa práve stávam bledým mestským človekom a nikdy už nebudem infantilne ošľahaný vetrom teenagerských radovánok. Nepamätám si silnejší hudobý ošiaľ  v mojom živote.

 

Potom som začal počúvať fusion a iný rock: Led Zeppelin, Yes, King Crimson, The Police. Z Pink Floyd som stihol ešte intenzívne počúvať Animals a s istou dávkou slušnosti The Wall. Potom som sa s nimi úctivo rozišiel. Nemám pre nich slová pohŕdania, ale ako hudobníci ma už dávno neuspokojujú. Waters sa mi definitívne zhnusil na ohavnom výšplechu megalomanstva, ktoré predviedol v Berlíne pri múre so svojou show The Wall. Masonovi môže dať lekcie hocktorý bubeník, ktorý hrá na okresnej dedinskej zábave. Wright tiež nie je ako klávesista, ktorý by ma saturoval po tých Emersonoch, Wakemanoch, Jobsonoch, Coreoch, Hancockoch a Zawinuloch, ktorých som mal tú česť spoznať.  Keby Pink Floyd začínali pred desiatimi rokmi, možno by robili excelentnú elektronickú hudbu. Takto sa museli učiť používať hudobné nástroje, na čo nemal nikto z nich (s výnimkou Gilmoura) žiadnu zvláštnu zručnosť.

 

Wish You Were Here a Dark Side sú fajn platne. Nemám ich však doma a nechcem ich počúvať. Ale v mysli ostali. Aj prvé lásky dnes vyzerajú inak.