V roku 1989 som zaskakoval v skupine Lojzo a dostal som sa s nimi do Severnej Kórey na posledný Medzinárodný festival mládeže a študentstva, ktorý sa konal v Pchjongjangu 1. – 8. júla. Nedávno som našiel môj zápisník, kde je všetko z prvej, maximálne druhej ruky. Dosť intenzívne sme sa bavili s ľuďmi z československého diplomatického zastúpenia, ktorí buď vedeli, kedy môžu hovoriť alebo tušili že už môžu, lebo socík končí. Podotýkam, že to neboli žiadni kapitalistickí štváči, lebo takéto spory vtedy ešte neboli a navyše to boli všetko komunisti. Nemali si prečo vymýšľať.

Mal som aj ťažký fascikel s propagačnými predmetmi, ale stratil som ho pri mojich početných sťahovaniach. Škoda.

 

Hotel

Hotel v tvare metronomu, impozantná výška niekoľkých desiatok poschodí. Tak ako pri iných stavbách, aj pri tejto všetko ťahali hore ručne. Typický príklad: Žena vyhodí na prvé poschodie lopatu piesku, druhá ju chytí a pošle ďalej. Domnienka: Hotel je vnútri dutý. A hlavne, načo tu je?

Stavby stavajú z panelov. Tie sú otlčené, hnusné, s veľkými škárami.

 

Kim Ir Sen

Odznaky s portrétom Veľkého vodcu dostávajú tak, ako my občianske preukazy, je to vzácnosť, nedajú sa len tak kúpiť a my ich dostať nemôžme. Noviny, kde je Kimov portrét, nerecyklujú, ale sú špeciálne sklady, kam ich odložia. Kim Ir Sen a vládne vozidlá majú v celej krajine vyhradený jeden jazdný pruh, kde nemôže jazdiť nikto iný.

 

Prílivová hrádza

Pýcha Kórey, prílivová elektráreň v tvare kosáka. Kórea oslovila asi stovku japonských inžinierov (napriek tomu, že Japonsko nenávidia, občas sú nútení využiť ich služby).  Teda: Japonci naprojektovali. Potom prišiel Kim, na loďke oboplával záliv a rozhodol sa, že to bude inak. Asi že cíp hrádze má vyčnievať odvážnejšie. I napriahol pravicu a ukázal – hrádza pôjde tadiaľto. Postavili ju, 8 km dlhú. Chodí po nej aj vláčik. Na oboch koncoch hrádze sú veľké sochy Kima, ten prvý je s natiahnutou pravicou, ukazujúci,  kadiaľ hrádza pôjde.

Kvôli stavbe nakúpili veľké množstvo ruských ťažkých áut, ale tie vozili iba kameň. Piesok nosili a nosidlách, ručne. V pokluse.

Sám Kim Ir Sen pri všetkých stavbách stanovil aj dátum dokončenia. A ten vždy dodržali.

 

Domácnosť

Štát sa postará o všetko, takže doma sa veľmi nevarí. Veď ani nie je veľmi čo. Mäsa je málo, istí to repa. A ryža. Plat, to je skôr vreckové, 50-70 vonov. Ale pitná voda sa kupuje, nedostáva. Títo ľudia žijú doslovne z ryže, ktorú si ráno uvaria a vo fabrike im ju polejú sósom.

 

Disidenti, starí, chorí

Je to neuveriteľné, ale nájdu sa aj odporcovia režimu. Tých s celými rodinami odvezú do pracovných táborov v odľahlých provinciách. To sa týka aj starých a ťažko chorých. Starí ľudia v mestách nie sú. Ťažko chorí zrejme podstúpia eutanáziu.

 

Kimovo rodisko (chalúpka strýčka Kima)

Tu som ktovieprečo nebol, ale kolegovia videli. Malý domček so slamenou strechou. Keď začalo pršať, nabehli Kórejci a zakryli ho igelitovými plachtami. Všetko je dokonale udržiavané a vybavené tabuľkami. Pieskovisko, kde sa hral vojenské hry a učil sa stratégii, strom, na ktorý lozil a získaval nadhľad, kameň, na ktorom sedával a hĺbal o budúcnosti Kórey. Tak je to tam napísané.

 

Pchongjang

Bolo v čase festivalu strážené mesto, vysťahovali z neho väčšinu obyvateľov, nahradili ich prekádrovanými, znalými jazykov atď. Bolo to obrovské sťahovanie národov a po našom odchode zrejme tiež, lebo bytovky, v ktorých sme bývali, boli úplne nové. Zvláštne, že v bytoch nebola kuchyňa ako u nás, v domoch boli spoločné vývarovne (hlavne ryže).

Keď sme vchádzali do Pchjongjangu, bolo to prázdne mesto.

 

Vidiek

Športovcovi Jozefovi Pribylincovi, ktorý bol tiež členom výpravy, sa podarilo nejakým zázrakom dostať do typického domu na vidieku. Hovoril, že to bolo veľmi minimalistické: Štyri postele, jama namiesto záchoda, hlinená dlážka.

 

Výpomoc zvonka

Rodine v Severnej Kórei mohli ofociálne poslať zo zahraničia dar, hoc aj auto alebo televízor. Ale vždy museli to isté darovať štátu

 

Do práce, disciplína

Úradníkov a úradníčky vozia do práce na korbách náklaďákov, kde sú umiestnené lavice. Je to zvláštne vidieť plný valník chlapov v oblekoch a kravatách a žien v chemlonových šatách. Všetci spievajú. Deti chodia zo školy okolo 20.30, pochodujú poradovo. Predné dieťa má v ruke nejakú tabuľku so znakmi, pri pochode tiež všetky spievajú. Dokonca aj s rukami kývajú rovnako. Všade vládne obrovská disciplinovanosť, Kórejci boli ako figúrky. V rade na autobus stoja úplne sporiadane, netlačia sa, obsadia iba patričný počet sedadiel.

 

Mloci

Hrali sme pre miestnych na pár vystúpeniach aj mimo galaprogramu. Všetko bolo dokonale zorganizované. Vyzeralo to takto: Kórejci v atramentovomodrom oblečení (chlapi) si počupovali (podľa vzoru posadali) na asfaltovú plochu, so zadkom tesne nad zemou, bola to pre nich asi prirodzená poloha. Na konci pesničiek organizovane zatlieskali. Kamenné tváre. Poznámka režiséra programu: Oni sú ako Čapkovi Mloci.

 

Korea is one

Zo strany Južnej Kórey zaznievajú tendencie zjednotenia. Pravda je však taká, že demarkačná čiara medzi Severnou a Južnou Kóreou ide aj cez domy a nikto ju neprekročí. Samostatnou kategóriou sú podnikaví japonskí Kórejci, ktorí si aj na festivale otvorili svoje stánky. Dokonca v posledný deň vyrovnali kurz červených wonov s modrými. Červené wony boli platidlo určené len pre miestnych a modré wony si menili ne-kórejci.

 

Medzinárodné vzťahy

Sú orientovaní proti Japonsku, aj keď využívajú ich inžierov a technológie a aby mohli pozerať japonské televízie, deklarujú ich ako čínske. S Čínou sa kamarátia. Sú absolútne proti USA.

 

Zamestnanie

Pracuje sa od ôsmej do ôsmej večer. Kórejčania nepoznajú voľný čas.

 

Cesty

Keďže naozaj málo Kórejcov má auto (v celej Kórei je asi 1000 súkromných áut), prekvapuje, že cesty sú 6-8 prúdové. Pravda, dva pruhy sa nepoužívajú, sú vyhradené pre kim Ir Sena a vládne vozidlá.

 

Noviny

Ak ostala remitenda z novín, kde je obrázok Kim Ir Sena, tie sa nemôžu zošrotovať. Sú na ne určené špeciálne sklady.

 

Nápis na našej šatni

Ceckoslovensko

 

Základná vojenská služba

Je osemročná

 

Život na festivale

Jetlag. Okolo 02,30 ožívam. Potemkinova dedina. Všade na sídlisku sú diskotéky, takže sa spí veľmi ťažko aj keby som chcel. Obrovská, systematicky organizovaná zábava. Čierni robia bordel, naši sa veselia. Rusi púšťajú Led Zeppelin, Deep purple, Police, Queen. Tí sa tešia asi najviac.

 

Manželstvo

Je posvätný zväzok. Ale pokiaľ sa žena nevydá do 25, šéf strany ju vydá za vybratého človeka.

 

Filozofia

Čučche zaviedol Kim Ir Sen a je to vlastne náboženstvo. Vyznáva vieru v samého seba, čo je dosť paradoxné.

 

Demokracia

Je úplná, aj keď sú v nej drobné rozdiely. Nikto si nemôže byť istý postavením, kontrola je totálna.

 

—

 

Keď tak browsujem po internete, zmienok o festivale je málo. Ale čítam, že Kórea vystavala najväčší štadión na svete, R?ngnado May First Stadium, ale ten si nepamätám, asi sme tam neboli. Zato si pamätám obrovskú divadelnú sálu veľkosti menšieho štadióna, kde javisko bolo hlbšie ako hľadisko. Divadlo v Kórei bolo v tom čase hyperrealistické a na javisku sa bežne premávali kombajny a traktory, hry boli totiž väčšinou o úspechoch socializmu (mal som hrubý prospekt toho divadla, toho mi je ľúto najviac).

 

Na festivale bolo vraj 22 00 ľudí zo 177 krajín a bol v duchu antiimperialistickej solidarity, mieru a priateľstva.