Rozhodnutie, že chceme založiť jazzovú kapelu, neprichádza týždeň po tom, čo začneme cvičiť na nejakom hudobnom nástroji. K tomu sa väčšinou dopracovávame hraním vo formáciách iných typov. Inak povedané – ten, čo začne hrať jazz, nemôže byť na svoj nástroj úplne ľavý, naopak – musí mať veľmi slušné základy a dosť vôle. Ak ju nemáme, odporúčam si najprv preštudovať kapitolu Zakladáme bluesovú skupinu.

Našťastie, kým prídeme k tomuto stavu a nacvičíme patričné množstvo akordov, stupnicových behov a tém, môžeme si pripraviť spoločenské zázemie, aby naša cesta potom bola menej tŕnistá.

Opäť si povedzme, aké sú nevýhody a výhody hrania v jazzovej kapele:

Nevýhody: Bude vám rozumieť menej ľudí, nebudete vypredávať štadióny, asi vám nikto nevydá platňu, vaše fotky nebudú v spoločenských rubrikách spoločenských časopisov, nepríde za vami redaktorka Smotánky. Okrem toho budete musieť veľa cvičiť, kým vaši rockoví a popoví kolegovia budú polihovať so svojimi vyvinutými frajerkami pri Rusoveckom jazere.

Výhody: Budete skutočne in. Jazz je niečo ako dobrý klub. Bude vás rešpektovať intelektuálna smotánka. Každý bude pri vašich výkonoch pokyvovať hlavou a nikto vám nevynadá, ani vás neobleje pivom. Určite zbalíte nejaké baby, ale pripravte sa na to, že v rozhovoroch s nimi budete musieť potvrdiť status intelektuála, aj keď ním nie ste – pozri ďalej v kapitole Ako na ženy (mužov).

 

Prieskum terénu

Kým sa naučíte všetky tie akordy s neuveriteľnými názvami Eb maj 7 5- a podobne, kým stiahnete laufy (behy) svojich obľúbených hudobníkov a kým sa naučíte cca 200 jazzových štandardov (známych tém), môžete sa venovať marketingu.

Predovšetkým si zadovážte vhodné oblečenie. Skejťácke kapsáče či kockované flanelové košele nechajte doma a zapustite trochu dlhšie vlasy, aby stále vyzerali, akoby ste sa práve zobudili (jazzmani musia spať dlho, najlepšie do popoludňajších hodín). Ideálnym odevom sú jemne pokrčené voľné nohavice, tričko (nie reklamné) a nejaké ležérne sako, nemusí to byť príliš konzervatívne, aby vás náhodou nepovažovali za literárnych kritikov. Tiež sa nepatrí, aby boli jazzmani opálení, nosili piercingy na nose, aj s tetovaním opatrne.

Takto vystrojení sa staňte návštevníkmi klubov, kde sa hrá jazz. Zoznámte sa s hudobníkmi, hoci prostredníctvom niekoho, kto ich pozná. Nezabúdajte na jednu vec – NIKDY neprejavujte nadšenie pri ich výkonoch, podľa možnosti ani netlieskajte, po sólach len niečo pošepkajte svojmu spoločníkovi (najlepšie je, keď na vystúpenie chodíte s niekým z kapely). Skôr či neskôr sa dostanete k stolu k hudobníkom, pretože každý jazzman je rád, keď ho niekto pozve na drink. Hovorte s nimi priateľsky, ale nie podlízavo. Keď sa spýtajú, čo hráte, odpovedajte vyhýbavo, často môžete spomínať slovo minimalizmus, world music, korene, pocit, vibrácie, empatia. Nebojte sa ani kritiky. Ak v kapele nie sú klávesy, navrhnite, že by sa zišli. Ak je klavirista, väčšinou je klavíru veľa. Ak je v skupine perkusionista, povedzte, že by to bolo lepšie bez neho a naopak. Pozor len, aby klavirista či perkusionista neboli lídrami skupiny. Tiež na výhradu, že bubeník spomaľuje, sa ťažko hľadá argument. Pozor len, aby nešlo o elektrifikovanú kapelu, kde tempo udáva automatický bubeník (sequencer).

Vzťahy s kritikmi si zvlášť pestovať nemusíte, lebo kto už u nás píše o jazze. V každom prípade si dobre zistite, kto z novinárov čo píše, aby ste zbytočne nemrhali energiou a neplatili nejakému redaktorovi, ktorý je horlivým ctiteľom neopunku.

Takto sa stanete príslušníkom jazzovej polície. Hudobníci budú mať pred vami rešpekt. To je dobrý post, lebo nik nie je klebetnejší ako muzikanti a zopár poznámok vám neskôr môže pokaziť mnohé kšefty. Keď ste s niekým zadobre, nikdy nedá o vás majiteľovi klubu referenciu „ten hrá ako divá sviňa“, maximálne sa vyjadrí, že máte svojský feeling.

Na Bratislavských jazzových dňoch stojte pod pódiom a uprene sledujte hudobníka, ktorý hrá na vašom nástroji – budí to dojem, akoby ste okukávali fóry. To sa týka iba najväčších hviezd – headlinerov večera, kapely pred nimi okázalo ignorujte, stojte s ostatnými členmi svojej skupiny vo foyer a tvárte sa sektársky.

 

Hranie

Okrem individuálneho cvičenia sa môžete zúčastniť nejakej jazzovej dielne – workshopu. Tam pravdepodobne pri niektorých lektoroch získate pocit, že jazz môže hrať iba zopár ľudí na svete, tí ostatní na tú teóriu jednoducho nemajú hlavu (Einstein tiež nehral jazz), ale nerobte si starosti, ono sa to poddá. Hlavne aby ste pôsobili dojmom, že to viete, pri hre aj tak nikto nič nespozná. Postupne sa prelúskavajte cez One Note Samba, Autumn Leaves a podobné otrepané kúsky. Musíte to zvládnuť, aj keď vás to nebaví, napokon, skúška aj tak vždy skončí pri Hendrixovom Little Wing a Smoke On The Water od Deep Purple.

Ak zistíte, že ste proti jazzu zaštepení, nevzdávajte to. Možno máte dobré manažérske schopnosti. Muzikanti s vami budú radi hrávať, pretože vybavíte dobré kšefty a v takom prípade môžete aj otáčať doby, vypadávať z tempa a podobne.

 

Výlučnosť

Na to, aby ste sa stali jazzmanom, sa musíte naučiť byť snobom. Ak ste milý a priateľský typ, pôjde to ztuha, ale určite to zvládnete. Jazzmani musia byť uzavretá societa a na všetkých ne-jazzmanov musia pozerať mierne zvrchu. Nebuďte však príliš arogantní k svojim popovým kolegom. Nikdy neviete, kedy vás pozvú na nahrávanie alebo šnúru.

Čistý jazz je najvyššie. Všetko, vrátane Red Hot Chili Peppers, je pop a elektrický jazz je bigbít (vyslovené s istou dávkou mierneho opovrhnutia). Gitaristi elektrického jazzu hrajú morzeovku a z klávesových nástrojov je najlepší klavír a kontrabas je vždy lepší ako basová gitara.

Správni jazzmani si musia striktne stanoviť hranice jazzu – odkiaľ pokiaľ. Nepatrí sa uznávať dixieland a starší jazz až po swing, to je predsa komercia a Louis Armstrong bol popový muzikant.

Druhá hranica sú šesťdesiate roky. Po nich už pre istotu neobľubujte nič. V zásade si vystačíte s niekoľkými menami: Duke Ellington, Charlie Parker, Miles Davis (po 60. roky, potom to bol pop), John Coltrane, Ornette Coleman. Ak niekto hrá príliš pekne (Pat Metheny), tiež k nemu pristupujte krajne podozrievavo.

Ak vám niekto povie, že ste purista, nikdy s tým nesúhlaste a argumentujte, že aj Beatles písali celkom fajn témy (aj keď inštrumentálne neboli na výške).

 

Ako na ženy (mužov)

Pokiaľ od jazzu celkom oprávnene očakávate, že naň zbalíte nejaké baby, musíte byť pripravení na niekoľko vecí. Budete musieť s nimi hovoriť o umení. Pokiaľ vám nič nehovoria mená ako Ezra Pound a Krzystof Kieslovski, radšej zveďte debatu na hudbu. Majte pripravených niekoľko pikošiek a múdrostí zo života velikánov, ktorých zásadne nazývajte krstnými menami alebo prezývkami: Duke Ellington – Duke, Charlie Parker – Bird, Miles Davis – Miles, John Coltrane – Trane, Ornette Coleman – Ornette, Rado Tariška – Rado. Majte pripravené zvraty ako „Donna Lee od toho starého fetošského chlipníka Birda sa môže vytesať do kameňa, ale Miles tvrdí, že ju napísal on.“, alebo „Ornettovu harmolodickú koncepciu aj tak doviedol najďalej on sám“. Potom postupne prejdeme na nutnosť empatie v jazze, výmenu energií medzi hudobníkmi a  publikom, a podotkneme, že je to ako sex. Ďalej to už každý, dúfam, zvládne sám.

Pokiaľ sa v kapele ocitne speváčka alebo nebodaj hudobníčka, má to jednoduchšie: nemusí sa tváriť intelektuálne, pretože hlavne od speváčok sa očakáva, že sú to také živočíšne, pudové typy.

 

Veci okolo

Buďte pripravení, že bežné muzikantské pôžitky, ako dobre si vypiť počas hrania, si asi budete musieť odpustiť. Jazz je predsa len náročný. V priebehu hrania popíjame whisky, pretože pivové krígle a koňakové poháriky sa rady prekacujú a obsah zalieva elektrónky vo vašej aparatúre. Všetci sa musia tváriť vážne, akoby boli iba sprostredkovateľmi niečoho vyššieho.

Gitaristi by mali mať gitary vysoko a mali by to byť duté (lubové) nástroje. Môžu, ba musia, sa pozerať na ľavú ruku (opačne je to v rocku – gitara nízko, pozerať na ľavú ruku zakázané). Aj basgitara, pokiaľ je, musí byť až pod bradou, ideálny je však kontrabas. Kontrabasisti dobre vyzerajú s dlhými vlasmi, gitaristi nie. Ideálne je, keď si vypestujeme drobný tik – najlepšie v tvári. Tým dávame najavo, aká ťažká práca je ten jazz.

Pokiaľ nás niekto osloví s otázkou, čo nám dáva jazz, povedzte, že je to rehoľa a medové týždne zároveň. Je to nevďačná rachota, ale ten pocit, ktorý nám hranie jazzu dáva, by ste už nikdy nevymenili.

 

Pozri aj ďalšie diely seriálu (2001)

Ilustrácia Michal Lebovský