„Písať o hudbe je ako tancovať o architektúre“, povedal (vraj) filozof a skladateľ Theodor W. Adorno. Tento výrok často citujú ako bonmot, je vtipný, ale rovnako aj problematický, aspoň ak ho chceme brať naivne doslovne.
Už len preto, lebo tanec používa úplne iné kódy ako slová. Slová sú na rozdiel od tanca tak nejako uspôsobené, aby vedeli aspoň do značnej miery opísať objekt, nech by bol hocako abstraktný. Áno, písanie o hudbe je ťažké (asi to chcel Adorno povedať), pretože sú nútené reflektovať materiál, ktorý využíva úplne iný typ sémantiky ako slová. Myslím, že rovnako ťažké ako písať o hudbe je písať o architektúre, výtvarnom umení, gastronómii, filme, tanci alebo kvalitných vínach a mnohých iných veciach. Všetko závisí od vzdelania, nadšenia, talentu a remesla. Vzhľadom na to, že hudba zaujíma veľa ľudí, je písanie o hudbe dôležité, určite také isté dôležité ako písanie o politike, motorových vozidlách alebo športe.
Je hudba jedna?
V súvislosti s hudbou sa stretávame ešte s jedným mýtom. Že hudbu netreba škatuľkovať, pretože existuje len hudba dobrá alebo zlá. Keď to povie Santana (lebo on to medziiným povedal), aj mu veríme, pretože pozná kontext a bola to asi skôr metafora (minimálne pop pozná veľmi dobre, ako sa časom ukázalo). Ale čo, keď sa takto do nás pustia s takouto výhradou úplne vážne, treba sa brániť. Predstavte si, že by niekto zákonom zakázal hudbu triediť, označovať nálepkami, žánrami, subžánrami, či „štýlovo-žánrovými druhmi“ ako sa kedysi vtipne zvyklo hovorievať. Na plagátoch a v avízach na koncerty a albumy by nebol uvedený štýl skupiny, ale len „dobrá hudba“ alebo „zlá hudba“ (aj keď na svoje vlastné promomateriály by si asi málokto uviedol „zlá hudba“). Recenzie by prestali existovať, nahradili by ich rebríčky. Je to, ako keby zrušili Linného triedenie živočíchov a zvieratá by sme označovali iba za „sympatické a nesympatické“. Zoológovia by sa potešili.
Hudobná publicistika
Vkus mojej generácie sa vytváral za železnou oponou. Obchody plné platní bolo podobné sci-fi ako internet. Jeden z mála zdrojov informácií o hudbe, bol vynikajúci český časopis Melodie. Prípadne sme sa niekedy dostali k zažltnutým výtlačkom New Musical Expressu alebo podobným periodikám, spravidla niekoľko rokov starým.
Do Melodie písala elita českej hudobnej publicistiky – Jiří Černý, Dorůžkovci a ľudia okolo nich. Väčšinu hudby, o ktorej písali, som nepoznal, ale z toho, ako o nej písali, som si urobil obraz. Konkrétne si pamätám na článok o King Crimson v období albumu Discipline. Naplnil ma takou vášňou a žiadzou vypočuť si to, že keď som o niekoľko rokov Discipline počul naozaj, akoby som len pokračoval v začatom procese. Triesky boli pripravené, stačilo škrtnúť zápalkou.
Albumy, ktoré tak veľmi rád zhadzoval a ničil taký Jan Rejžek, medzitým väčšinou zomreli, zhnili, zožral ich čas a dobre im tak. Neostalo po nich vôbec nič, len tie recenzie, ktoré už nikomu nič nepovedia. Myslím, že to bola zbytočná práca, aj keď pre Rejžka určite nie.
Odvtedy si myslím, že úlohou hudobnej publicistiky je zapaľovať oheň. Alebo, minimálne, chystať triesky.
O písaní
Keď si náhodou prečítam svoje prvé výplody (tak naozaj som začal písať v roku 1996), trochu sa hanbím. Ale je asi normálne, že človek hneď zamladi nepíše (nehrá, nemaľuje) ako zrelý tvorca. Začal som písať sucho a neosobne, potom som preletel k prílišnej žoviálnosti, z ktorej ma dobrý editor Ján Štrasser v Domino Fóre vyliečil. Dnes sa snažím čitateľa príliš nezaťažovať, vážim si jeho čas a energiu.
Aj úplne na začiatku cesty by ste sa mali vyvarovať niekoľkých elementárnych vecí. Keďže u nás sa kurzy kreatívneho písania nenosia, prečítajte si nejakú literatúru. Odporúčam skvelú knižku Stephena Kinga O písaní, v nej je podľa mňa úplne všetko. Aj keď hudobná publicistika má svoje špecifiká (napríklad embargo na príslovky by som bral trochu voľnejšie), v tomto prípade sa dá naozaj povedať, že písanie je len jedno. Trpné rody, komplikované rozvité vety, premúdrená urputnosť, používanie slangu, povyšovanie sa, aj tá žoviálnosť – to sú nestráviteľné veci.
Berte veci zo života. Všímajte si, ktorý rozprávač pri stole vás baví najviac a prečo. Buďte sami tými rozprávačmi. Analyzujte svojich obľúbených autorov (nemusia to byť iba ľudia, píšuci o hudbe) a skúste písať ako oni. Veď aj hudobníci kopírujú svoje vzory, tak prečo by sme nemohli my. Učte sa od iných.
Ideálne je, keď človek príde do tímu, kde nájde kompatibilného človeka. Je to trochu rivalita a trochu spolupráca. My sme tak svojho času (v časopise Kankán) písali s Petrom Uličným. Až neskôr sme si povedali, že sme si boli vzájomne veľkou inšpiráciou. To sa však v písaní často nestáva (v hudbe oveľa častejšie).
Zopár praktických rád
O písaní toho veľa neviem. Málokedy som pri snahe stihnúť dedlajny mal čas nad vecami príliš meditovať. Ale čosi sa predsa len pritrafilo a ako editor v rôznych periodikách som tiež mal dosť príležitostí vidieť, ako sa to nerobí, tak sa s vami podelím.
Titulok je dôležitý a prvá veta je headline.
Začali by ste čítať text, ktorý by sa volal „Prejavila sa kvalita“, „Menej je viac“, prípadne „Sľubný debut levického kvarteta“? V tejto chvíli vám neviem poradiť, ako má znieť ten správny, ale vy určite niečo vymyslíte.
Ďalšia vec je možno ešte dôležitejšia. Žiaľ, čitateľ nevie, že sa vo veciach strašne vyznáte a nevidí, aký ste milý/á a sympatický/á. Má k dispozícii len text. A ak sa nechytí na prvú – druhú vetu, prestane čítať. To je, žiaľ, trpká pravda. Inak to vo svete nechodí, ak nie je autorom vaše vlastné dieťa alebo kolega z fanklubu tej-ktorej skupiny.
Toto je jeden z najhorších možných úvodov recenzie:
„Aj na svojom druhom albume You Really Hate Me Now?, ktorý vyšiel 25. marca, presvedčil Coolcat, že cesta, ktorú si vytýčil na predchádzajúcom EP My Favourite Testosteron je správna, samozrejme, k tomu treba prirátať aj fascinujúce zvuky producenta Kossa, ktoré sa prejavujú hlavne v skladbe Chromacity, ale nielen v nej, vlastne celý album sa kúpe v zaujímavých vintage zvukoch.“
Myslím, že sem sa dostanú len členovia fanklubu Coolcata. My ostatní, ktorí sme o Coolcatovi doteraz nič nepočuli, nemáme šancu prísť až sem. A ani nehovorím o tom, čo tu už padlo: Dlhé vety treba sekať.
Buďte in
Nehanbite sa chváliť, jasať, prejavovať nadšenie. Hudobná publicistika musí byť angažovaná. Vôbec, publicistika by mala byť angažovaná. Na objektívne informácie je tu spravodajstvo a ak pri písaní necítite šteklenie v bruchu alebo chvenie, je pravdepodobné, že budete nudiť.
Ale: Neprispievate do fanzinu. Nemôžete rátať s tým, že všetci čitatelia sú takí nadšení z hudby, o ktorej píšete, ako vy sami a že sa v nej rovnako dobre vyznajú. Jedno z pravidiel novinárčiny znie – nikdy nepreceňuj čitateľa. Pravidlo hudobnej publicistiky je tvrdšie – nepreceňuj ho, aj keby bol ultrainteligentný absolvent troch univerzít. Nemusí mať rád hudbu, akú máte radi vy. Je vašou stavovskou cťou presvedčiť ho, že je dobrá a stojí za vypočutie.
Zlí kritici
Takzvaní zlí kritici sa mi nepáčia. Tí, čo ryjú do všetkého, podľa mňa majú problém sami so sebou, aj keď je pravda, že oveľa lepšie sa píše text, kde niečo strašne ironicky a sarkasticky zhovadíme, ako niečo úplne opačné. Ale kto, preboha, núti ľudí prijímať hudobný odpad? U mňa pristane celkom slušné množstvo recenzných cédečiek, ale ak ma niečo nebaví po chvíli (jasné, že vždy pre pokoj duše skočím na ďalšiu skladbu), počúval by som to len s pištoľou pri spánku alebo v prípade, že by to bola kapela môjho syna. A keďže takýchto prípadov je málo a syn našťastie kapelu nemá, CD vypínam. Nie je veľmi pravdepodobné, že prídem o nejakú kvalitu, ktorá by sa rozvinula pri desiatom počúvaní, za tie roky sa poznám a viem, čo mám rád. (Stáva sa opačná vec – nadšene niečo prijmem a časom sa ukáže, že to zasa až taká bomba nie je, ale stále to nie je blbosť.)
Ale vráťme sa k téme zlých kritikov – zlú hudbu systematicky počúvajú iba masochisti, teda viac-menej úchylní ľudia. Bodka.
Samozrejme, iný prípad je, keď niekto, koho aspoň z rýchlika sledujeme a fandíme mu, urobí niečo neprijateľné. Vtedy mu to môžeme naložiť.
Ak sa predsa len rozhodnete byť zlí (niekedy je to vhodné, vtipné a užitočné), dbajte, aby (v kontexte predchádzajúceho) ľudia vedeli, čo vlastne kritizujete.
Chvála snobov
Písal som, že sa poznám a viem, čo sa mi páči. Nie vždy to tak bolo. Vnímanie treba naformátovať a nie som si istý, či sa rodíme so schopnosťou počúvať Ornetta Colemana alebo Brada Mehldaua. K jazzu som sa dostal cez fusion a k fusionu cez bigbít. Presne viem, kedy som si uvedomil, že som schopný precítiť akustický straightahead jazz.
Mal som 21 rokov a dovtedy som bol ťažký snob (a potom ešte nejaký čas). Chodil som na Gabriela Jonáša, lebo sa to patrilo, aj keď mi srdce bilo v rytme kopáka Iana Paicea z Deep Purple. Niekto mi povedal, že toto je dobré, tak som to počúval. Mal som šťastie. Väčšinou to bolo naozaj dobré a časom som priam začul, ako mi v hlave cvakli kontakty a s nimi prišli prvé zimomriavky.
Buďte snobi. Z nich sa stávajú dobrí, vzdelaní poslucháči. Ak ste mladí, počúvajte rozhľadenejších a starších, ak ste starší, skúste počúvať mladších.
Balast
Recenzia by nemala byť naprataná vecami, ktoré čitateľovi nič nehovoria. Treba si uvedomiť, že to, o čom píšete, väčšina vašich čitateľov nepočula. Ak to nie je nevyhnutné, nehodnoťte skladbu po skladbe. Väčšine ľudí tie názvy nič nepovedia a zbytočne retardujú čítanie. Skúste vylúpnuť zo skladieb, čo je hodné zmienky a nejako elegantne to pretlmočiť. Samozrejme, toto neplatí, ak hovoríme napríklad o cover verzii nejakej známej skladby.
Nezaťažujte biografickými faktami. Keď píšete o basovom sóle, určite nás nebude zaujímať, že toto je dvanásty basgitarista v tejto kapele, ak nerátame nejakého neboráka, ktorý sa tam mihol len na dva mesiace a potom bol vyhodený lebo bol večne nahulený a čitateľa už vôbec nebudú zaujímať mená všetkých trinástich. Technické detaily (použité nástroje, snímače, aparatúry, spôsoby nahrávania) môžu byť zaujímavé, ale asi pre dvadsať ľudí. S týmto sa realizujte v Muzikuse alebo Bass Playeri.
Umelca v recenzii treba predstaviť, ale vlastný názor by mal tvoriť minimálne dve tretiny rozsahu textu.
Robíme rozhovor
Rozhovory sú zákerná vec. Zdá sa, že je to jednoduché. Stretneme sa s niekým, tárame a potom to spíšeme. Je však dosť veľké umenie udržať spád. Medzi hovoreným slovom a písaným textom je navyše veľký rozdiel. Pri doslovnom prepise hovoreného slova môže aj kultivovaný človek vyzerať ako hlupák. Repliky upratujte. Nespisujte rozhovor lineárne, priraďujte myšlienku k myšlienke, ak objekt príliš skáče.
Nedominujte. Sú typy rozhovorov, kde je novinár rovnocenný partner do debaty, ale takých asi veľa neurobíte a editor v konzervatívnejších novinách vám ich pravdepodobne otrieska o hlavu, lebo nie vy máte byť hviezda, ale ten druhý. Nebojte sa pýtať hlúpo, to len poteší ego vášho človeka. Nemudrujte. Opäť majte na mysli, že vaše vedomosti o téme sú dôležité, ale je to ako ľadovec, väčšina musí zostať pod textom. Z vlastnej praxe viem, že najlepší spád mali rozhovory, kde som sa zvedavo (a často nahlúplo) pýtal. A naopak, ak o niekom viem veľa, nedokážem s ním urobiť klasický rozhovor, jedine nejakú besedu rovnocenných partnerov, o akej som hovoril. Možno.
Na rozhovor sa treba svedomito pripraviť. Nehanbite si napísať otázky, okná prichádzajú takmer zákonite a moderátorom ste vy.
Písaný text je agresívnejší, silnejší ako rovnaké hovorené slová. Myslite na to. Vôbec, autorizácia nie je inštitút pre zbabelcov, ale celkom užitočná vec. Predpokladám, že málokedy budete robiť rozhovor pre to, aby ste niekoho kompromitovali, tak mu dožičte možnosť ešte poslednýkrát zasiahnuť do svojich viet.
Rozhovor nenaťahujte. Web unesie aj interview na tridsaťpäť strán, ale to si šetrite do knihy. Čitatelia, ktorí sú pre nás zaujímaví, nemajú čas čítať jeden rozhovor dve hodiny. Optimálny rozsah je podľa mňa štyri až osem normostrán (normostrana je 1800 znakov s medzerami). Výnimky sú povolené, ale to musia byť naozaj frajeri. Na jednej aj na druhej strane.
Rozsah
To sa vlastne týka všetkých textov. Sám som ešte nedospel k haiku, ale keď mi niekto povie, aby som napísal recenziu na jeden a pol normostrany, navrhnem mu, že radšej napíšem dve kratšie, myslím, že je to pre čitateľa užitočnejšie, aj keď si to rozhodne sám nezjednoduším. Písať kratšie texty nie je ľahšie ako dlhé. Napísať knihu je asi ťažšie ako splodiť dvesto – tristo recenzií. A oveľa menej zábavné.
Čo je najviac?
Neviem, ako to majú grafomani, lebo grafomanom som, myslím, nikdy nebol. Tí možno zažívajú orgazmy pri každej vete, ktorú napíšu. Ja mám občas po dopísaní textu hrejivý pocit, ale neviem, či to nie je náhodou tým, že som viac-menej stihol dedlajn odovzdania článku (resp. neminul som ho viac ako o týždeň).
Potom je nesmierne príjemné, ak si človek náhodou po pár rokoch prečíta svoj text a zistí, že je celkom alebo veľmi dobrý (už horšie zistenie je, keď je OVEĽA lepší ako súčasné texty).
Najviac je asi prvá kniha, ak dopadne dobre. Prvá kniha spôsobuje, že človek už nikdy nebol taký, ako pred ňou. V dobrom aj zlom. Prvá kniha je ako výrazná etiketa.
Super je aj dostávať ďakovné e-maily.
Ale ja stále píšem, čo je najviac pre naše rozmaznané ego, a pritom vrchol hudobnej publicistiky nám nie je súdené pocítiť ako autorom. Ak si prečítame odsek, pri ktorom v hlave počujeme aj farby nástrojov, prepojenie hudby na všehomír – a bez zneužívania muzikantskej terminológie, to je najviac. Keď človek strašne zazávidí a zároveň zažije ten záchvev. Mne sa to ostatnýkrát stalo pri čítaní Nicka Hornbyho, ktorý o pesničke Caravan Vana Morrisona v knižke 31 songov napísal:
„Mám pocit, že Caravan není písnička o životě a smrti. Pojednává o veselých cikánech a táborových ohních a pouštění rádia nahlas a tak podobně. Ale v dlouhé improvizované pasáži před úplným závěrem, v níž se saxofon prolévá sem a tam přes kouzelné, takřka komorní smyčce a klavír to celé poprašuje vysokými bluesovými tóny, vzniká dojem, že Morrisonova kapela zachytila okamžik mezi životem a tím, co přijde po něm, rozlehlou barokní vstupní halu místa, kde se můžete zastavit a popřemýšlet o všem, co se do té doby přihodilo.“
Pre takéto odseky netreba strácať vieru, ako som ju načas nedávno stratil ja, keď som počúval nový album Cinematic Orchestra a dosť sa mi nepáčil, vediac, že kamarát, ktorého názor si vážim, pri ňom zažil prechod do iného časopriestoru. Vtedy som dostal depku. Povedal som si, že väčšinu života som sa venoval hlúpostiam, pretože ľudia nie sú schopní počúvať rovnako a to písanie o hudbe je naozaj tancovanie o architektúre.
Ale potom človek zasa zistí, že to má význam, pretože venovať sa kráse je v dnešnom svete je možno jediný spôsob, ako predísť peklu. Asi nie je dôležité, aby ľudia s každým výstrižkom vašej kladnej recenzie bežali do obchodu a kupovali si CD (aj keď aj to má svoj pôvab), ale dôležitejšie je, že každým textom o hudbe (a o umení vôbec, a dobrým textom vôbec) človek vyprodukuje niečo malé, ale dôležité. Ako jeden list, ktorý vyrobí kyslík. Ako jedna trieska, ktorá môže pomôcť zapáliť pod čímsi kotlom veľký oheň.
2006