Takto pred rokom som prvýkrát dvakrát obehol náš úsek Chorvátskeho ramena, čo sú rovné dva kilometre. Bolo to náročné, aj keď endorfíny šľapali. Tri dni som chodil ako hendikepovaný.

 

Dnes (31. 8. 2013) som zabehol vzdialenosť, rovnajúcu sa polmaratónu, teda 21 kilometrov. Nebol to žiaden plán. Chcel som behať dve hodiny s tým, že pôjdem pomaly ale isto, ale cítil som sa tak dobre, že som si povedal, že ten polmaratón dám.

 

Je to pre mňa stále zvláštny pocit, ale cítim sa byť bežcom. Našiel som sa v tom, boom-neboom. Je to rekreačné behanie, ani rýchle a ani mesačné počty kilometrov neohurujú, ale bežcom sa cítim byť. Poviem vám, ako to bolo.

 

Ohlupovenie mládeže

Som krpatý a mám krátke nohy a ruky, teda nič, z čoho by sa dal vystrúhať poriadny atlét. Neviem aký športovec by zo mňa mohol byť a ani som to neskúšal, okrem sporadického vodáctva a turistikovania ma v podstate ani nič nezaujímalo. Telocvik bola pre mňa mora a behy zvlášť (horšie už boli iba skoky cez kozu). Neviem ako sa učí telocvik dnes, ale mňa teda dosť odradil.

 

Lyžovať som sa naučil slušne, ale to len kvôli gymnaziálnym priateľom, ktorí boli všetci lyžiari a nechcel som trhať partiu. Ale v zásade sme boli intelektuálni snobi, dnes by sme povedali hipsteri, a spolu s našim idolom Andre Bretonom sme šport považovali za prostriedok masového ohlupovania mládeže. Páčili sa nám depresie a dekadencia. Našťastie, tvrdé drogy u nás vtedy neboli, inak by sme dopadli zle.

 

2000

Pravdou je, že som nikdy nereagoval na nejaké výzvy v štýle „chcem vyliezť na Mount Everest, lebo tu je“, čo je asi prvoradá motivácia každého športovca. Pomerne skoro som sa začal orientovať na písanie a hudbu, a tam metriky v štýle rýchlejšie, vyššie a ďalej nejako nefungujú.

 

V roku 2000 mi Martin Chrobák vnútil bicykel s úmyslom namotať ma naň, a aj ma namotal. Niežeby som bol veľký bajker, ale mám to dosiaľ rád. Keď som sa po siedmich rokoch spolupráce na začiatku leta 2011 rozlúčil so SME, čakali ma dva mesiace prázdnin, ktoré som využil na systematické mapovanie okolia bajkmo, Predal som môj dovtedajší horský Author, kúpil som si krásny cross GT a pobehal som hlavne Dolné Rakúsko. Nafotil som pekné fotky a veľa pekného som zažil. Bicykel je skvelý stroj na vnímanie sveta.

 

Behanie je, naproti tomu, výborný prostriedok na vnímanie seba.

 

Akýsi náznak som pocítil už v roku 2003, keď som neprežíval práve idylické chvíle, a behanie mi pomáhalo, a navyše to bolo lepšie a lacnejšie ako chlastanie. Neboli to dlhé behy, ale snažil som sa vybehnúť pravidelne a malo to svoje ovocie, nezbláznil som sa.

 

Dnes

Už ani neviem, prečo som začal behať minulý rok, ale povedal by som, že to tiež bola nejaká snaha prekonať stresy.

 

Ale postupne som prišiel na to, že behanie nie je len prozac zadarmo. Jasné, stresy odídu, aj depky, aj čokoľvek zlé z mysle. Ale behanie je niečo viac.

 

Pre každého je to určite niečo iné, ale pre mňa je beh bublina pokoja, poháňaná radosťou a emóciami. Na konci cesty je čisté šťastie. To najabstraktnejšie, najťažšie uchopiteľné, a práve preto najnaozajstnejšie šťastie, pocit že všetko, ale naozaj všetko je v poriadku, a veci sú presne tam, kde majú byť. Nikdy neverte bežcovi, ktorý sa navidomoči trápi. Nemyslí to vážne a koleduje si o problém.

 

Beh je pre mňa meditácia. Keď má človek niečo málo nabehané, nohy už nevníma a má pocit, že stojí na mieste a svet plynie okolo neho. V tej bubline pokoja môže robiť čokoľvek, napríklad najlepšie počujete záchvevy vlastnej mysle, čo sa u mňa nevylučuje s počúvaním hudby. Myslím že nebudem preháňať, že nikdy som hudbu nevnímal tak intenzívne ako pri behu. Zistil som, že potrebujem niečo náročnejšie, aby ma intelektuálne zamestnávala (chvíle slabosti vždy prídu), nie nejaký funk, ktorý inak milujem, ale nie pri behaní.

 

Behám najradšej v noci s čelovkou, ktorú zapínam v prípade potreby. Intímne spolusúznenie so svetom to len prehlbuje a má to aj praktickú stránku, napríklad cez deň ťažko dá prednosť bobrovi, prechádzajúcemu cez bicyklový chodník.

 

Beh je pre mňa asi najintímnejšia vec a nechcem ho zdieľat s nikým iným. Ale možno sa to zmení a ja sa prihlásim napríklad na bratislavský night run. Ale zatiaľ nechcem a určite nie preto, že by som sa bál že skončím posledný. Lebo jednak neskončím a jednak mi je to jedno. (Poznámka – 14.9. som si ten Night Run zabehol so zďaleka nie najhorším časom a sám som prekonal tri osobné rekordy.)

 

Ľudia

Moje behanie je oproti naozajstným neprofesionálnym bežcom, akým je napríklad môj guru Filip Jánoš, srandovné. Nabehať 85 kilometrov za mesiac alebo zabehnúť polmaratón dokáže každý, a práve preto toto píšem. Ja som ten každý.

 

Možno sa vám zdá, že prebehnúť 21 kilometrov je heroický výkon, ale nie je. Keď som prvého apríla prvýkrát zabehol 5 km, bol som z toho hotový a jasné, že som sa pochválil môjmu kolegovi Mišovi Bílikovi, s ktorým pravidelne konzultujem všetky možné veci okolo behu.  Ten povedal, že o dva mesiace  budem behať desiatky a ja som naň pozeral ako puk. Lebo tých 5 sa mi zdalo akurát dosť. Prvá desinka prišla 11. mája. Dnes už menej ako 10 km v podstate ani nebehám. To sa radšej prejdem.

 

No a keď už spomínam tých ľudí. nemôžem zabudnúť na môjho priateľa Fera Šebeja, ktorý ma podporuje, fandí mi, motivuje ma, a v rámci toho všetkého mi (okrem iného) povedal o knihe  Christophera McDougalla Born To Run, ktorá naozaj zmenila môj život.

 

Vďaka tým všetkým a tomu všetkému začínam chápať, že to behanie je súčasťou toho, ako žijeme a ja som sa aj vďaka nemu oslobodil.