V roku 1997 som sa začal profesionálne zaoberať internetovým publikovaním. Boli to pionierske časy, vydavateľov sme presviedčali, čo z toho budú mať, keď dajú časť obsahu svojich médií na internet. Myslím, že z toho nemali nič, to skôr my sme mali. A dodnes si pamätám ten pocit, keď modem cvrlikal, aby sa pripojil k nekonečnej infosfére. Bolo to čosi ako keď nastupujete do gondoly vzducholode. Nesmierny pocit slobody a odpútania sa.

 

Dnes máme internet v každom slušnom mobile a pocit slobody je preč. Je tu to, čo by sme pred tými šestnástimi rokmi považovali za čisté sci-fi: Stále otvorené okno do infosféry vo vrecku. Ten svet však stratil svoju niekdajšiu opojnosť. A nielen to. Práve pre tú ľahkú dostupnosť sa začal zmietať v entropii. Toto už nie sú ružové mačičky na MySpace, ale husté a čpiace prúdy hlúposti, relativizovania, agresivity a manipulácií. Pravda nie je už jedna, právd je veľa, pravda je kdesi uprostred alebo pravda je úplne inde – to nie je koán, ale bludy tých čo tvrdia, že predsa vedia svoje. Hypertextová štruktúra webu patrí k veľkým objavom ľudstva, ale v kombinácii so sociálnymi sieťami viedla k hyperpravde, ktorá je lžou.

 

Internet prestal byť dobrou štvrťou. Konšpirátori, antivaxeri a agresívni hlúpi diskutéri sú len indikátory. Nie je náhoda, že takmer v jednom čase vznikli rôzne spolky skeptikov, antikonšpirátorov a anti-antivaxerov, ktorí ctia pravdu, skrytú vo vede a dôkazom nie je pre nich webová stránka alebo príspevok mamičky z Modrého koníka. Takže zasa tu máme ostrovčeky pozitívnej deviácie, a to sú veci, ktoré ma stále na webe bavia a zároveň napĺňajú nepokojom, že príčetní ľudia sa musia všelijako spolčovať ako prenasledovaní písmaci z Obývaného ostrova Strugackých.