Marian Jaslovský homepage

môj obľúbený obchod

< čo bolo predtým >

Na základnej škole som chodil tri roky na klavír, potom som to vzdal. Jediné, čo si pamätám, bola učiteľka Sklenková, hysterka, ktorá kričala tak, že jej striekali sliny na klaviatúru. S hudbou som mal na pár rokov pokoj. Venoval som sa iným veciam - bicyklovým výpravám, splavom, leteckému a lodnému modelárstvu, foteniu a hlavne čítaniu za pecou.

Niekedy v štrnástich som začal počúvať hudbu systematicky. Bratranec a priateľ Sergej Michalič doniesol svoj nový kotúčový magnetofón s nahrávkami skupín ABBA a Deep Purple. Zrazu som bol v tom. Aj ja som si vymohol kotúčák a kopírovali sme pásy. Mono, na rýchlosti 4, aby sa čo najviac zmestilo.

S hudbou som začal neskoro. V prvom ročníku gymnázia mi mama - učiteľka - doniesla zo školy vyradenú zobcovú flautu. Tak som sa pokúšal napodobňovať Iana Andersona z Jethro Tull a začali sme aj so Sergejom, ktorý hral na gitare, vydávať nejaké zvuky. Hovorili sme tomu progresívny jazz rock a boli sme strašní hľadači, lebo nachádzať sme nevedeli. Keďže kamarát Andrej Zmeček mal organ českej výroby, zobrali sme ho do kapely a chvíľu tam bol aj basista, ktorého jediná prednosť bola, že vlastnil basu a nejaký aparát. Takto sme asi v roku 1979 absolvovali prvé verejné vystúpenie - po vyučovaní v triede na gymnáziu Vazovova. Hral som aj na xylofóne a tvárili sme sa ako veľkí intelektuáli. Ako bodový reflektor som upravil zväčšovák z tmavej komory. Naša drzosť bola nebotyčná.

Keďže zobcová flauta má predsa len trochu obmedzenú výrazovú škálu a xylofón musela mama vrátiť do školy, rozhodol som sa, že sa naučím hrať na bicích. Bubny som si nakoniec aj kúpil, brigádoval som na ne jedny prázdniny, odpratával na povale nejakého úradu holubí trus. Bicie stáli dvetisíc korún a boli hrozné. Žltá perleť vyzerala barovo (vtedy ešte grunge nefičal), tak som ich prestriekal na čierno farbou na bicykle. Toto je jediná zachovaná fotka mňa ako bubeníka. (Fotografie sa po kliknutí zväčšia.)

V druhom ročníku gymnázia (1979) mama povedala, že mi môže požičať z ivánskej Ľudovej školy umenia naozajstnú priečnu flautu. Na bubny som sa po zrelej úvahe vykašľal. Vtedy som začal cvičiť naozaj. Noty a tak. Bolo to ťažké.

V osemnástich (1981) som si kúpil vlastnú flautu Amati Maestro za peniaze z poistného, ktoré mi rodičia platili. Stála 11 a pol tisíca, boli to vtedy strašné prachy. Mám ju doteraz. Prihlásil som sa na ĽŠU k istému pánovi, klarinetistovi. Meno neprezradím, lebo jeho syn je vynikajúci muzikant. Po roku sa ukázalo, že ma hmaty a techniku učí úplne nesprávne. Mrzelo ho to a vybavil mi lekcie u starého pána Brunnera, veľmi váženého flautistu vo filharmónii, otca troch synov - úspešných flautistov, neuveriteľne prísneho učiteľa, ktorý však vedel dať najavo náklonnosť a hudbu bral ako poslanie a reholu. Začali sme od začiatku a hovoril, že mám talent. Chodil som k nemu asi rok, dvakrát do týždňa. Cvičil som ako blázon. To je moje jediné oficiálne vzdelanie na nástroj. Pán Brunner sa potom vytratil z môjho života, na vine bol určite saxofón. Ani vlastne neviem, kedy zomrel. Veľa pre mňa znamenal.

< DKP (1980 - 1981) >

DKP bola prvá kapela, ktorej som bol kapelníkom (druhú, Quasimondo, som dal dokopy až po 26 rokoch). Ešte v mojom bubeníckom období sme sa zoznámili s basgitaristom Stanom Filom. Imponoval nám, lebo bol hipík. Mal dlhé vlasy a skúsenosti s marihuanou (my iba s dinylom), chodil do Obuvníka (tu je článok o Obuvníkovi) a na basu na Ľudové konzervatórium k istému pánovi Šochmanovi, ktorý ho učil hrať vážne pesničky ako The Girl From Ipanema. V mojej izbe v Ivanke sme rachotili jedny prázdniny, potom som sa našťastie vzdal bicích a začali sme zháňať bubeníka. Bývalý spolužiak mi odporučil svojho brata - Ivana Valla zo Zálesia. Mal už skúsenosti s verejným vystupovaním s kapelou, ktorá fungovala na pôde ich záhradníckej školy. Doteraz si spomínam, ako sme ho išli baliť. Povedal, že áno. Kapela bola hotová. Najväčší problém bol názov. Sergej navrhoval rôzne psychedelické riešenie (Message & Sun Influence), nakoniec prešiel môj návrh - DKP (drobný krátkodobý predmet).

Pomaly vznikal repertoár, hlavne vlastný, ale boli aj cover verzie. Počúvali sme jazzrock, ale hrali sme nejaký santanovský (aspoň sme si to mysleli) rock. Toto sú fotky zo skúšok. Vľavo je Sergej, vpravo Stano. Už sme vyzerali ako naozajstní muzikanti, mali sme nástroje a aparatúry.

V tomto období sme si ešte netrúfali vystúpiť na verejnosti, čo svedčí o tom, že sme to začali myslieť s muzikou vážne a počúvať sa. A navyše nebolo ani veľmi kde. Zato sme sa čulo venovali spoločenskému životu. Na jednu akciu v Ivanke pri Dunaji prišla celá budúca muzikantská (a nielen muzikantská) smotánka (Šeban, Burian, Ďurinda, Fabrický, Krnáč, Johanides a ďalší), dokopy asi 30 ľudí. Na druhom jam sessione sme už hrali my. Napísal som o tom aj článok. Toto je fotka z nejakého nášho kapelového žúru v dome mojich rodičov.

Veľa som fotil, zachytával všetky okamihy, ktoré raz vstúpia do večnosti (pretože som ani na okamih nepochyboval o tom, že budeme slávni a úspešní). Toto je náš oficiálny plagát.

Prvé vystúpenie nedopadlo najlepšie. V školskej jedálni môjho gymnázia na Metodovej ulici sme hrali s "konkurenčnou" skupinou Oxalis. Fakt neviem, kde som vtedy nabral odvahu sólovo spievať (napríklad skladbu Vladimíra Mertu Astrolog, ktorú sme hrali v hardrockovom štýle, Evil Ways od Santanu a podobne). Oxalis to vtedy vyhrali. Mysleli sme si, že kvôli organu Vermona, ktorý vlastnil ich klávesista.

Neúspech nás zocelil. Uvedomili sme si, že skladby treba naskúšať celé, nielen štýlom "toto už nejako ukončíme". Uvedomili sme si, že nie je práve ideálne, keď hrá veľký bubon na iných miestach ako basa. Prešli sme amatérskymi prehrávkami a udelili nám triedu, takže sme už mohli dostávať peniaze za vystúpenia.

V auguste 1981 nám ponúkli tri koncerty v rámci Kultúrneho leta. Dva na malom pódiu pri pavilóne PKO (takto vtedy začínal aj Vidiek) ako predkapela známej jazzrockovej kapely Cyklus (ktorú všetci prezývali Cyklus 28) a jeden samostatný v amfiteátri Národnej galérie. Sergej si na tento účel požičal Fender Telecaster od nášho vtedajšieho gurua a veľkého priateľa Petra Penthora - vtedy hral s Cyklusom. Bola to skrátka veľká sláva, aj keď v hľadisku sedelo asi pätnásť našich kamarátov. Toto je fotka z amfiteátra.

Potom sme ešte párkrát vystúpili na prehliadkach amatérskych skupín v Dome Lodníkov a podobných obskurných sálach. Vtedy sa to v Bratislave pomerne čulo hýbalo, čo sa týka mladých kapiel. Grigorov hral vo Ventile RG aj v Prešporku a mal aj vlastnú skupinu Konope (po výhrade usporiadateľa povedal, že sa chcú volať Dobytok), výborná bola heavyrocková skupina Bager. Bolo ich viac, napríklad artrocková Ars Nova, na všetky si už nespomínam. Boli sme druhá generácia po skupinách ako Kaleráb gigant alebo Soľ nad zlato.

V jeden pekný deň mi Sergej oznámil, že sa rozhodol hrať tvrdší rock. Začali sme skúšať vo vlhkom klube na Dunajskej, ale veľmi skoro sa ukázalo, že pre flautu niet v tejto zostave miesta. Bubeníkom bol známy bohém a neskorší punker Ozi, ktorý mal vtedy dva kopáky, asi osem tympanov (pozliepaných z rôznych súprav, aj z tej mojej) a hral košatým spôsobom a la Ginger Baker. Spievala speváčka Broňa (skúšali aj s Robom Grigorovom) a bolo to fajn. Sergej písal texty, skladal pesničky a škoda, že niečo nenahrali. Padáka som znášal kľudne, lebo som mal všetko iba pred sebou.

strana 2

1 | 2 | 3 | 4